Tuesday, September 29, 2026 at 7:30 p.m.
BHS – Chamber Music
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Suita Päť gréckych tancov pre sláčikový orchester je dnes najznámejším dielom gréckeho skladateľa Nikosa Skalkottasa. Ide o komornú, no mimoriadne vykryštalizovanú redukciu jeho rozsiahleho symfonického cyklu 36 gréckych tancov z 30. rokov 20. storočia. Hoci Skalkottas za svojho života čelil nezáujmu o jeho tvorbu, žil v chudobe a živil sa ako radový huslista v aténskom orchestri, práve toto dielo sa stalo jeho posmrtným triumfom. Po londýnskej premiére v roku 1953, štyri roky po autorovej smrti, mu prinieslo zaslúženú svetovú slávu. Skalkottasov kompozičný prístup je pritom pôsobivý. Ako žiak Arnolda Schönberga v Berlíne patril k európskej avantgarde a vo svojej vlastnej tvorbe bol priekopníkom prísnej dodekafónie. Pri spracovaní gréckeho folklóru si však uvedomil, že prísna atonalita by zničila podstatu ľudových melódií, a preto zvolil prístupnejší, neoklasicistický hudobný jazyk. Podobne ako Béla Bartók, aj on skúmal folklór do hĺbky a nesnažil sa melódie len povrchne prikrášliť. Zvuk sláčikov je v jeho podaní bohato vrstvený a pretkaný nezvyčajnými, no autentickými harmóniami, ktoré plne rešpektujú charakter originálnych piesní. Samotná suita je koncipovaná ako jedinečná hudobná cesta naprieč rôznymi regiónmi Grécka, pričom každá z piatich častí prináša odlišný, vyhranený charakter. Otvára ju Epirotikos, ponurý a melancholický tanec z drsnej hornatej oblasti Epirus. Ten vzápätí strieda Kretikos, tanec plný neustálej rytmickej energie, v ktorom sláčiky rafinovane imitujú zvuk tradičnej krétskej lýry. Tretia časť, Tsamikos, predstavuje pôvodne mužský bojový tanec s hrdým a ostro pulzujúcim výrazom. Po ňom prichádza pastorálne a lyrické uvoľnenie v podobe tanca Arkadikos z oblasti Peloponézu. Dielo napokon strhujúco vrcholí časťou Kleftikos, divokým a oslavným tancom pomenovaným po zbojníkoch a hrdinoch z čias protiosmanského odboja. Päť gréckych tancov tak dnes nepredstavuje len pripomenutie tradičného gréckeho folklóru, ale predovšetkým pôsobivú ukážku prepojenia pôvodných ľudových motívov so súčasným európskym kompozičným umením.
V roku 2026 si hudobný svet pripomína významné jubileum 270. výročie narodenia a 235. výročie úmrtia Wolfganga Amadea Mozarta. Zaradenie jeho Koncertu pre husle a orchester č. 3 G dur, KV 216 do dnešného programu je preto nielen oslavou tohto salzburského rodáka, ale aj poctou jednému z najväčších velikánov hudobných dejín. V tomto diele vtedy devätnásťročný Mozart prvý raz naplno zadefinoval svoj nezameniteľný kompozičný rukopis. Koncert, niekedy nazývaný aj „štrasburský“, vznikol na jeseň roku 1775 v Salzburgu. V tomto období Mozart pôsobil ako koncertný majster na dvore salzburského arcibiskupa Colloreda. Hoci túto službu vnímal ako okrajovú a zväzujúcu, čoraz viac túžil po umeleckej slobode. Práve vtedy sa intenzívne venoval husľovej tvorbe a v priebehu niekoľkých mesiacov skomponoval všetkých svojich päť významných husľových koncertov. Kým prvé dva z nich ešte odrážajú dobové konvencie, tretí v poradí predstavuje výrazný umelecký skok, raný klasicistický štýl sa v ňom mení na skutočné majstrovstvo plné emócie a dramatickej invencie. V tomto opuse sa Mozartov kompozičný jazyk stáva mimoriadne osobitým a orchestrálne bohatším. Jeho hudobná reč nadobúda takmer operný charakter, kedy sólové husle akoby spievali árie bez slov. Tento posun je najzreteľnejší v strednej časti Adagio. Intímnu atmosféru časti Mozart dosiahol preňho netypickým inštrumentálnym riešením, keď poskytol priestor flautám v spojení so sláčikmi con sordino. Kombinácia nástrojov a zamatový zvuk sa vymykal vtedajším štandardom, čo dodnes patrí k najsilnejším momentom jeho ranej tvorby. Osviežujúcim momentom diela je jeho záverečná časť, Rondeau. Mozart v nej narúša elegantnú plynulosť klasického ronda vkladaním tradičných motívov. V strednom diele tejto časti prekvapí poslucháča ľudová tanečná melódia s autentickým sprievodom, o ktorej sa v listoch zmieňoval práve ako o „štrasburskom“ tanci. Skladateľ tu s vtipom a ľahkosťou strieda tempá i nálady, čím potvrdzuje svoj mimoriadny zmysel pre humor a teatrálnosť prenesené do hudby. V tieni Mozartovej neskoršej klavírnej slávy často zaniká fakt, že v čase vzniku tohto koncertu bol sám výborným huslistom. Jeho otec Leopold, autor slávnej európskej husľovej školy, svojho syna v hre na tento nástroj nesmierne podporoval.
Pri príležitosti tohtoročného výročia, stodvadsať rokov od narodenia, si pripomíname Alexandra Moyzesa, jednu z kľúčových osobností slovenskej hudobnej moderny. Koncertantná predohra pre komorný orchester Musica Istropolitana, op. 73 patrí k najuvádzanejším dielam autora (Slovenský komorný orchester ju v minulosti uviedol okrem množstva domácich koncertov tiež v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Belgicku a Luxembursku). Kompozícia pre husle, sláčikový orchester a čembalo z roku 1974 je hlbokým osobným vyznaním skladateľa mestu Bratislava. Už samotný názov odkazuje na historické latinské pomenovanie mesta nad Dunajom, pričom Moyzes v partitúre vzdáva hold nielen jeho bohatej kultúrnej minulosti, ale aj hudobnej tradícii, ktorá sa stáročia formovala v priestoroch tunajších šľachtických palácov. V období vzniku diela mal Alexander Moyzes takmer sedemdesiat rokov a patril k najrešpektovanejším skladateľom svojej doby. Ako dlhoročný profesor kompozície a bývalý rektor Vysokej školy múzických umení formoval celú generáciu slovenských skladateľov. Jeho vlastný hudobný jazyk prešiel do sedemdesiatych rokov dlhým vývojom. Kým v mladosti čerpal z neskorého romantizmu a neskôr intenzívne hľadal národný výraz v rýdzom slovenskom folklóre a mohutných symfonických plochách, vo svojom neskorom období dospel k ich vzájomnej syntéze. V čase komponovania opusu už nemal potrebu priamo citovať ľudové motívy, jeho hudobná reč sa stala univerzálnejšou, v mnohom inklinovala k neoklasicizmu a vyznačovala sa dokonalým ovládaním polyfónie, jasnou formou, no stále si zachovávala charakteristickú lyriku. Impulzom pre vznik tohto diela bolo skladateľovo úzke prepojenie na Slovenský komorný orchester a najmä jeho zakladateľa, huslistu a dirigenta Bohdana Warchala, Musica Istropolitana preto nesie dedikáciu priamo tomuto telesu. „Warchalovci“ v tom čase žali medzinárodné úspechy a vynikali technicky čistou a umelecky majstrovskou interpretáciou. Dielo v sebe nesie inšpiráciu starými formami, akými sú concerto grosso či klasicistická predohra. Moyzes týmto spôsobom ideovo nadviazal na hudobný život Bratislavy v 18. storočí, kedy bola metropola dôležitým európskym kultúrnym centrom. Hudba plynule prechádza od vznešených, meditatívnych plôch, ktoré evokujú starobylú architektúru mesta, až po energické, pulzujúce úseky odrážajúce jeho neutíchajúcu vitalitu. Alexander Moyzes v tomto opuse zúročil svoje celoživotné umelecké skúsenosti a vytvoril partitúru, ktorá neohuruje prvoplánovým pátosom, ale podmaňuje si poslucháča remeselnou čistotou. Musica Istropolitana tak dnes predstavuje nielen krásny hudobný pamätník Bratislave, ale predovšetkým jeden z klenotov slovenského orchestrálneho repertoáru.
Pripomenutím si dvojitého mozartovského jubilea záver programu patrí jednému z najvýznamnejších diel jeho neskorého salzburského obdobia, Koncertantnej symfónii Es dur pre husle, violu a orchester, KV 364. Dielo vzniklo v náročnom životnom období skladateľa na jeseň roku 1779. Tesne predtým sa vrátil z vyčerpávajúceho turné po Európe, kde mu počas pobytu v Paríži zomrela matka a neuspel v snahách o získanie stáleho angažmánu. Sklamaný sa musel vrátiť do rodného Salzburgu a opäť nastúpiť do služieb arcibiskupa Colloreda. Tieto osobné straty a profesionálny tlak sa výrazne prejavili v jeho hudobnom vyjadrení. Bezstarostná ľahkosť, prítomná v jeho skorších husľových koncertoch, tu ustupuje hĺbke a melanchólii.
Koncertantná symfónia spája prvky symfónie a dvoj koncertu, v ktorom Mozart vytvoril vyrovnaný dialóg medzi sólovými husľami a violou. Violu obzvlášť obľuboval a pri komornej hre na ňu sám hrával. Emocionálnym ťažiskom diela je stredná časť Andante v tónine c mol, ktorej temná a tragická atmosféra často vedie interpretov i historikov k úvahám, že ide o hudobnú reflexiu matkinej smrti. Skladba zaujme aj originálnym inštrumentálnym riešením v parte sólovej violy. Aby jej tmavší zvuk ľahšie prenikol cez orchestrálny sprievod, Mozart použil techniku scordatura, pri ktorej mal violista struny naladené o poltón vyššie, čo nástroju dodalo ostrejší a jasnejší tón. Koncertantná symfónia Es dur tak predstavuje vyzretú ukážku viedenského klasicizmu, v ktorej sa technická vynaliezavosť spája s hlbokou osobnou výpoveďou autora.
MIŠKOVIČOVÁ, Eva: Text ku koncertu 29. 9. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Komorná hudba, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Leonidas Kavakos sa preslávil na celom svete ako huslista a umelec výnimočných kvalít. Je známy svojím očarujúcim majstrovstvom, vrcholným muzikantstvom, zriedkavou technikou a sústredenou hrou. Účinkuje s poprednými svetovými orchestrami ako sólista i ako dirigent a na recitáloch v najvýznamnejších koncertných sálach sveta. V roku 2022 Kavakos založil ApollΩn Ensemble, komorný súbor zostavený z elitných gréckych hudobníkov, ktorí sú na medzinárodných pódiách čoraz žiadanejší. Od roku 2025 je umeleckým riaditeľom Festivalu Classic Revolution v Lotte Hall v Soule. Od sezóny 2027/2028 prevezme pozíciu hlavného hosťujúceho dirigenta Minnesotského orchestra.
K vrcholom jeho sezóny 2026/2027 patria koncerty s Orchestre de Paris, Staatskapelle Dresden, Wiener Symphoniker, London Symphony Orchestra, Filarmonica della Scala, Gewandhausorchester Leipzig a rezidencia v Shanghai Symphony, kde uvedie v priebehu sezóny 10 koncertov. Absolvuje severoamerické a japonské turné s Montreal Symphony a európske turné so San Diego Symphony. Ako dirigent sa postaví pred telesá Philharmonia Orchestra, Izraelská filharmónia, Dánsky štátny symfonický orchester, Španielsky štátny orchester, Luxemburská filharmónia a Mládežnícky orchester Európskej únie na festivale Grafenegg. Kavakos predvedie Beethovenov kompletný sonátový cyklus v londýnskej Wigmore Hall, v sále Megaron v Aténach a na Taiwane, po čom budú pokračovať recitály po Európe, Japonsku a Singapure vrátane koncertov s ApollΩn Ensemble v Nemecku a Taliansku.
Rozsiahla a mnohokrát ocenená diskografia Leonidasa Kavakosa zahŕňa aj Brahmsov husľový koncert s Gewandhausorchester Leipzig a Riccardom Chaillym (Decca) a Beethovenov husľový koncert v sprievode Symfonického orchestra Bavorského rozhlasu, ktorý tiež dirigoval (Sony Classical). Ako Inštrumentalista roka získal ocenenie ECHO Klassik za nahrávku kompletných Beethovenových sonát s Enricom Pacem. S klaviristom Emmanuelom Axom a violončelistom Yo Yo Ma vydal súbor triových nahrávok, ktorý sa stretol s tým najvyšším hodnotením kritiky. So svojím ApollΩn Ensemble nahral Bachove husľové koncerty.
Kavakos viedol každoročne majstrovské triedy husľovej hry a komornej hudby v Aténach, kde sa narodil a vyrástol v hudobníckej rodine. V roku 2022 získal pozíciu na Aténskej akadémii ako prejav uznania za jeho služby hudbe a o dva roky neskôr bol menovaný profesorom hry na husliach na Hudobnej akadémii v Bazileji. Hrá na husliach „Willemotte“ Stradivari z roku 1734.
V roku 2025 Leonidas Kavakos viedol Majstrovské kurzy svetových virtuózov v Bratislave a vo Veľkom evanjelickom kostole odohral galakoncert v sprievode súboru ApollΩn Ensemble. Na festivale Bratislavské hudobné slávnosti sa predstavuje po prvýkrát.
Ilias Livieratos je „hudobník prvej triedy, je veľkým prínosom pre grécku vážnu hudbu“, povedal o ňom Leonidas Kavakos. Staffan Scheja, švédsky klavirista a profesor Kráľovskej hudobnej akadémie Štokholm, ho charakterizoval ako „úžasného hudobníka s veľmi osobitou, sebe vlastnou interpretáciou, ktorá je naplnená hĺbkou a poéziou vyvierajúcou priamo zo srdca“.
Gréckorumunský violista Ilias Livieratos je prvým violistom Aténskeho štátneho orchestra. Jeho umenie je ocenené mnohými prestížnymi medzinárodnými i gréckymi cenami, vrátane švédskej ceny Jana Wallandera (2022), Ceny Spoločnosti Antonína Dvořáka na medzinárodnej Nedbalovej súťaži v Prahe a Ceny Spirosa Motzenigosa od Aténskej akadémie (2026), čo je jedno z najvyšších gréckych vyznamenaní za hudbu, ktoré pred ním získali takí mimoriadni umelci ako Leonidas Kavakos, Lukas Karytinos a Aris Garoufalis.
Livieratos študoval na Mozarteu Salzburg, v Mníchove, Würzburgu a Štokholme. Bol žiakom renomovaných profesorov ako Christoph Poppen, Klara FliederPantillon, Grigori Zhislin, Midori Seiler a Ellen Nisbeth. Aj keď pôvodne začal v Aténach študovať medicínu, rozhodol sa venovať naplno hudbe.
Pôsobil ako huslista a violista v mnohých orchestroch, ako sú napríklad Grécka štátna opera, Augsburger Philharmoniker, a Camerata/Armonia Atenea. Bol členom Európskeho mládežníckeho orchestra. Po absolvovaní medzinárodného konkurzu bol vymenovaný na stálu pozíciu prvého violistu Národného orchestra Lyon, čo je jeden z najvýznamnejších francúzskych orchestrov. On sa však rozhodol túto pozíciu odmietnuť a miesto toho ostať v Grécku, aby tam rozvíjal svoju umeleckú kariéru.
Ako sólista Livieratos spolupracoval s významnými hudobníkmi ako Reinhard Göbel a Georg Petrou, s ktorými interpretoval Vivaldiho koncert pre troje huslí a Bachov Brandenburský koncert č. 6 na dobových nástrojoch. V roku 2022 nahral Mozartovu Sinfoniu concertante s Aténskym štátnym orchestrom pod vedením Alkisa Baltasa a v roku 2023 premiéroval Paganiniho Sonatu per la grand viola s Gréckym rozhlasovým orchestrom pod taktovkou M. Oikonomoua.
Od roku 2022 uskutočnil rad projektov s renomovaným huslistom Leonidasom Kavakosom: najprv v apríli hrali Brahmsove sláčikové kvartetá na charitatívnom koncerte pre pôrodnicu v ukrajinskom Mariupole, potom v júni s ním vystúpil ako sólista v Mozartovej Sinfonii concertante. Táto plodná spolupráca pokračuje koncertmi a nahrávkami (Sony Classical) v slávnych sálach Európy a Ázie, vrátane Verbier a viedenského Musikvereinu. Je aktívnym komorným hudobníkom, spolupracoval s významnými svetovými sólistami, napríklad s Antoinom Tamestitom, Nikolajom Szepsom Znaiderom a klaviristom Alexandrom Malofeevom. V Ázii sa objavil vo veľkých koncertných sálach, kde uviedol napríklad Sonátu pre violu a klavír Dmitrija Šostakoviča s klaviristom TaeHyungom Kimom v Lotte Hall v Soule.
Vďaka podpore Handelsbanken Sverige a Cene Jana Wallandera Ilias Livieratos hrá na vzácnej viole, ktorú vyrobili Giuseppe, Antonio & Giovanni Gaglianovci (cca. 1800).
Ewald Danel je huslista, dirigent a pedagóg. Jeho prácu charakterizuje spolupráca s mnohými významnými osobnosťami hudobného sveta, orchestrami a komornými súbormi, ako aj spolupráca s amatérskymi hudobníkmi a spevákmi. Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfônica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha, ceny Cieszynity uznania za šírenie dobrého mena regiónu Sliezska a Ceny Jána Cikkera. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, šesť rokov bol tiež hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji v Japonsku. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov Hudba v chrámoch, Koncerty bez bariér, Koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Od stého výročia úmrtia A. Dvořáka viackrát uviedol jeho Biblické piesne v zborovom unisone, zazneli aj na festivale Pohoda 2018, v minulej sezóne v Ostrave a v Bratislave. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi, na ktorej sa podieľa v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby, je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
© 2026 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.