Utorok 29. 9. 2026, 19:30 h
BHS – Komorná hudba
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Suita Päť gréckych tancov pre sláčikový orchester je dnes najznámejším dielom gréckeho skladateľa Nikosa Skalkottasa. Ide o komornú, no mimoriadne vykryštalizovanú redukciu jeho rozsiahleho symfonického cyklu 36 gréckych tancov z 30. rokov 20. storočia. Hoci Skalkottas za svojho života čelil nezáujmu o jeho tvorbu, žil v chudobe a živil sa ako radový huslista v aténskom orchestri, práve toto dielo sa stalo jeho posmrtným triumfom. Po londýnskej premiére v roku 1953, štyri roky po autorovej smrti, mu prinieslo zaslúženú svetovú slávu. Skalkottasov kompozičný prístup je pritom pôsobivý. Ako žiak Arnolda Schönberga v Berlíne patril k európskej avantgarde a vo svojej vlastnej tvorbe bol priekopníkom prísnej dodekafónie. Pri spracovaní gréckeho folklóru si však uvedomil, že prísna atonalita by zničila podstatu ľudových melódií, a preto zvolil prístupnejší, neoklasicistický hudobný jazyk. Podobne ako Béla Bartók, aj on skúmal folklór do hĺbky a nesnažil sa melódie len povrchne prikrášliť. Zvuk sláčikov je v jeho podaní bohato vrstvený a pretkaný nezvyčajnými, no autentickými harmóniami, ktoré plne rešpektujú charakter originálnych piesní. Samotná suita je koncipovaná ako jedinečná hudobná cesta naprieč rôznymi regiónmi Grécka, pričom každá z piatich častí prináša odlišný, vyhranený charakter. Otvára ju Epirotikos, ponurý a melancholický tanec z drsnej hornatej oblasti Epirus. Ten vzápätí strieda Kretikos, tanec plný neustálej rytmickej energie, v ktorom sláčiky rafinovane imitujú zvuk tradičnej krétskej lýry. Tretia časť, Tsamikos, predstavuje pôvodne mužský bojový tanec s hrdým a ostro pulzujúcim výrazom. Po ňom prichádza pastorálne a lyrické uvoľnenie v podobe tanca Arkadikos z oblasti Peloponézu. Dielo napokon strhujúco vrcholí časťou Kleftikos, divokým a oslavným tancom pomenovaným po zbojníkoch a hrdinoch z čias protiosmanského odboja. Päť gréckych tancov tak dnes nepredstavuje len pripomenutie tradičného gréckeho folklóru, ale predovšetkým pôsobivú ukážku prepojenia pôvodných ľudových motívov so súčasným európskym kompozičným umením.
V roku 2026 si hudobný svet pripomína významné jubileum 270. výročie narodenia a 235. výročie úmrtia Wolfganga Amadea Mozarta. Zaradenie jeho Koncertu pre husle a orchester č. 3 G dur, KV 216 do dnešného programu je preto nielen oslavou tohto salzburského rodáka, ale aj poctou jednému z najväčších velikánov hudobných dejín. V tomto diele vtedy devätnásťročný Mozart prvý raz naplno zadefinoval svoj nezameniteľný kompozičný rukopis. Koncert, niekedy nazývaný aj „štrasburský“, vznikol na jeseň roku 1775 v Salzburgu. V tomto období Mozart pôsobil ako koncertný majster na dvore salzburského arcibiskupa Colloreda. Hoci túto službu vnímal ako okrajovú a zväzujúcu, čoraz viac túžil po umeleckej slobode. Práve vtedy sa intenzívne venoval husľovej tvorbe a v priebehu niekoľkých mesiacov skomponoval všetkých svojich päť významných husľových koncertov. Kým prvé dva z nich ešte odrážajú dobové konvencie, tretí v poradí predstavuje výrazný umelecký skok, raný klasicistický štýl sa v ňom mení na skutočné majstrovstvo plné emócie a dramatickej invencie. V tomto opuse sa Mozartov kompozičný jazyk stáva mimoriadne osobitým a orchestrálne bohatším. Jeho hudobná reč nadobúda takmer operný charakter, kedy sólové husle akoby spievali árie bez slov. Tento posun je najzreteľnejší v strednej časti Adagio. Intímnu atmosféru časti Mozart dosiahol preňho netypickým inštrumentálnym riešením, keď poskytol priestor flautám v spojení so sláčikmi con sordino. Kombinácia nástrojov a zamatový zvuk sa vymykal vtedajším štandardom, čo dodnes patrí k najsilnejším momentom jeho ranej tvorby. Osviežujúcim momentom diela je jeho záverečná časť, Rondeau. Mozart v nej narúša elegantnú plynulosť klasického ronda vkladaním tradičných motívov. V strednom diele tejto časti prekvapí poslucháča ľudová tanečná melódia s autentickým sprievodom, o ktorej sa v listoch zmieňoval práve ako o „štrasburskom“ tanci. Skladateľ tu s vtipom a ľahkosťou strieda tempá i nálady, čím potvrdzuje svoj mimoriadny zmysel pre humor a teatrálnosť prenesené do hudby. V tieni Mozartovej neskoršej klavírnej slávy často zaniká fakt, že v čase vzniku tohto koncertu bol sám výborným huslistom. Jeho otec Leopold, autor slávnej európskej husľovej školy, svojho syna v hre na tento nástroj nesmierne podporoval.
Pri príležitosti tohtoročného výročia, stodvadsať rokov od narodenia, si pripomíname Alexandra Moyzesa, jednu z kľúčových osobností slovenskej hudobnej moderny. Koncertantná predohra pre komorný orchester Musica Istropolitana, op. 73 patrí k najuvádzanejším dielam autora (Slovenský komorný orchester ju v minulosti uviedol okrem množstva domácich koncertov tiež v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Belgicku a Luxembursku). Kompozícia pre husle, sláčikový orchester a čembalo z roku 1974 je hlbokým osobným vyznaním skladateľa mestu Bratislava. Už samotný názov odkazuje na historické latinské pomenovanie mesta nad Dunajom, pričom Moyzes v partitúre vzdáva hold nielen jeho bohatej kultúrnej minulosti, ale aj hudobnej tradícii, ktorá sa stáročia formovala v priestoroch tunajších šľachtických palácov. V období vzniku diela mal Alexander Moyzes takmer sedemdesiat rokov a patril k najrešpektovanejším skladateľom svojej doby. Ako dlhoročný profesor kompozície a bývalý rektor Vysokej školy múzických umení formoval celú generáciu slovenských skladateľov. Jeho vlastný hudobný jazyk prešiel do sedemdesiatych rokov dlhým vývojom. Kým v mladosti čerpal z neskorého romantizmu a neskôr intenzívne hľadal národný výraz v rýdzom slovenskom folklóre a mohutných symfonických plochách, vo svojom neskorom období dospel k ich vzájomnej syntéze. V čase komponovania opusu už nemal potrebu priamo citovať ľudové motívy, jeho hudobná reč sa stala univerzálnejšou, v mnohom inklinovala k neoklasicizmu a vyznačovala sa dokonalým ovládaním polyfónie, jasnou formou, no stále si zachovávala charakteristickú lyriku. Impulzom pre vznik tohto diela bolo skladateľovo úzke prepojenie na Slovenský komorný orchester a najmä jeho zakladateľa, huslistu a dirigenta Bohdana Warchala, Musica Istropolitana preto nesie dedikáciu priamo tomuto telesu. „Warchalovci“ v tom čase žali medzinárodné úspechy a vynikali technicky čistou a umelecky majstrovskou interpretáciou. Dielo v sebe nesie inšpiráciu starými formami, akými sú concerto grosso či klasicistická predohra. Moyzes týmto spôsobom ideovo nadviazal na hudobný život Bratislavy v 18. storočí, kedy bola metropola dôležitým európskym kultúrnym centrom. Hudba plynule prechádza od vznešených, meditatívnych plôch, ktoré evokujú starobylú architektúru mesta, až po energické, pulzujúce úseky odrážajúce jeho neutíchajúcu vitalitu. Alexander Moyzes v tomto opuse zúročil svoje celoživotné umelecké skúsenosti a vytvoril partitúru, ktorá neohuruje prvoplánovým pátosom, ale podmaňuje si poslucháča remeselnou čistotou. Musica Istropolitana tak dnes predstavuje nielen krásny hudobný pamätník Bratislave, ale predovšetkým jeden z klenotov slovenského orchestrálneho repertoáru.
Pripomenutím si dvojitého mozartovského jubilea záver programu patrí jednému z najvýznamnejších diel jeho neskorého salzburského obdobia, Koncertantnej symfónii Es dur pre husle, violu a orchester, KV 364. Dielo vzniklo v náročnom životnom období skladateľa na jeseň roku 1779. Tesne predtým sa vrátil z vyčerpávajúceho turné po Európe, kde mu počas pobytu v Paríži zomrela matka a neuspel v snahách o získanie stáleho angažmánu. Sklamaný sa musel vrátiť do rodného Salzburgu a opäť nastúpiť do služieb arcibiskupa Colloreda. Tieto osobné straty a profesionálny tlak sa výrazne prejavili v jeho hudobnom vyjadrení. Bezstarostná ľahkosť, prítomná v jeho skorších husľových koncertoch, tu ustupuje hĺbke a melanchólii.
Koncertantná symfónia spája prvky symfónie a dvoj koncertu, v ktorom Mozart vytvoril vyrovnaný dialóg medzi sólovými husľami a violou. Violu obzvlášť obľuboval a pri komornej hre na ňu sám hrával. Emocionálnym ťažiskom diela je stredná časť Andante v tónine c mol, ktorej temná a tragická atmosféra často vedie interpretov i historikov k úvahám, že ide o hudobnú reflexiu matkinej smrti. Skladba zaujme aj originálnym inštrumentálnym riešením v parte sólovej violy. Aby jej tmavší zvuk ľahšie prenikol cez orchestrálny sprievod, Mozart použil techniku scordatura, pri ktorej mal violista struny naladené o poltón vyššie, čo nástroju dodalo ostrejší a jasnejší tón. Koncertantná symfónia Es dur tak predstavuje vyzretú ukážku viedenského klasicizmu, v ktorej sa technická vynaliezavosť spája s hlbokou osobnou výpoveďou autora.
MIŠKOVIČOVÁ, Eva: Text ku koncertu 29. 9. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Komorná hudba, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Leonidas Kavakos sa preslávil na celom svete ako huslista a umelec výnimočných kvalít. Je známy svojím očarujúcim majstrovstvom, vrcholným muzikantstvom, zriedkavou technikou a sústredenou hrou. Účinkuje s poprednými svetovými orchestrami ako sólista i ako dirigent a na recitáloch v najvýznamnejších koncertných sálach sveta. V roku 2022 Kavakos založil ApollΩn Ensemble, komorný súbor zostavený z elitných gréckych hudobníkov, ktorí sú na medzinárodných pódiách čoraz žiadanejší. Od roku 2025 je umeleckým riaditeľom Festivalu Classic Revolution v Lotte Hall v Soule. Od sezóny 2027/2028 prevezme pozíciu hlavného hosťujúceho dirigenta Minnesotského orchestra.
K vrcholom jeho sezóny 2026/2027 patria koncerty s Orchestre de Paris, Staatskapelle Dresden, Wiener Symphoniker, London Symphony Orchestra, Filarmonica della Scala, Gewandhausorchester Leipzig a rezidencia v Shanghai Symphony, kde uvedie v priebehu sezóny 10 koncertov. Absolvuje severoamerické a japonské turné s Montreal Symphony a európske turné so San Diego Symphony. Ako dirigent sa postaví pred telesá Philharmonia Orchestra, Izraelská filharmónia, Dánsky štátny symfonický orchester, Španielsky štátny orchester, Luxemburská filharmónia a Mládežnícky orchester Európskej únie na festivale Grafenegg. Kavakos predvedie Beethovenov kompletný sonátový cyklus v londýnskej Wigmore Hall, v sále Megaron v Aténach a na Taiwane, po čom budú pokračovať recitály po Európe, Japonsku a Singapure vrátane koncertov s ApollΩn Ensemble v Nemecku a Taliansku.
Rozsiahla a mnohokrát ocenená diskografia Leonidasa Kavakosa zahŕňa aj Brahmsov husľový koncert s Gewandhausorchester Leipzig a Riccardom Chaillym (Decca) a Beethovenov husľový koncert v sprievode Symfonického orchestra Bavorského rozhlasu, ktorý tiež dirigoval (Sony Classical). Ako Inštrumentalista roka získal ocenenie ECHO Klassik za nahrávku kompletných Beethovenových sonát s Enricom Pacem. S klaviristom Emmanuelom Axom a violončelistom Yo Yo Ma vydal súbor triových nahrávok, ktorý sa stretol s tým najvyšším hodnotením kritiky. So svojím ApollΩn Ensemble nahral Bachove husľové koncerty.
Kavakos viedol každoročne majstrovské triedy husľovej hry a komornej hudby v Aténach, kde sa narodil a vyrástol v hudobníckej rodine. V roku 2022 získal pozíciu na Aténskej akadémii ako prejav uznania za jeho služby hudbe a o dva roky neskôr bol menovaný profesorom hry na husliach na Hudobnej akadémii v Bazileji. Hrá na husliach „Willemotte“ Stradivari z roku 1734.
V roku 2025 Leonidas Kavakos viedol Majstrovské kurzy svetových virtuózov v Bratislave a vo Veľkom evanjelickom kostole odohral galakoncert v sprievode súboru ApollΩn Ensemble. Na festivale Bratislavské hudobné slávnosti sa predstavuje po prvýkrát.
Ilias Livieratos je „hudobník prvej triedy, je veľkým prínosom pre grécku vážnu hudbu“, povedal o ňom Leonidas Kavakos. Staffan Scheja, švédsky klavirista a profesor Kráľovskej hudobnej akadémie Štokholm, ho charakterizoval ako „úžasného hudobníka s veľmi osobitou, sebe vlastnou interpretáciou, ktorá je naplnená hĺbkou a poéziou vyvierajúcou priamo zo srdca“.
Gréckorumunský violista Ilias Livieratos je prvým violistom Aténskeho štátneho orchestra. Jeho umenie je ocenené mnohými prestížnymi medzinárodnými i gréckymi cenami, vrátane švédskej ceny Jana Wallandera (2022), Ceny Spoločnosti Antonína Dvořáka na medzinárodnej Nedbalovej súťaži v Prahe a Ceny Spirosa Motzenigosa od Aténskej akadémie (2026), čo je jedno z najvyšších gréckych vyznamenaní za hudbu, ktoré pred ním získali takí mimoriadni umelci ako Leonidas Kavakos, Lukas Karytinos a Aris Garoufalis.
Livieratos študoval na Mozarteu Salzburg, v Mníchove, Würzburgu a Štokholme. Bol žiakom renomovaných profesorov ako Christoph Poppen, Klara FliederPantillon, Grigori Zhislin, Midori Seiler a Ellen Nisbeth. Aj keď pôvodne začal v Aténach študovať medicínu, rozhodol sa venovať naplno hudbe.
Pôsobil ako huslista a violista v mnohých orchestroch, ako sú napríklad Grécka štátna opera, Augsburger Philharmoniker, a Camerata/Armonia Atenea. Bol členom Európskeho mládežníckeho orchestra. Po absolvovaní medzinárodného konkurzu bol vymenovaný na stálu pozíciu prvého violistu Národného orchestra Lyon, čo je jeden z najvýznamnejších francúzskych orchestrov. On sa však rozhodol túto pozíciu odmietnuť a miesto toho ostať v Grécku, aby tam rozvíjal svoju umeleckú kariéru.
Ako sólista Livieratos spolupracoval s významnými hudobníkmi ako Reinhard Göbel a Georg Petrou, s ktorými interpretoval Vivaldiho koncert pre troje huslí a Bachov Brandenburský koncert č. 6 na dobových nástrojoch. V roku 2022 nahral Mozartovu Sinfoniu concertante s Aténskym štátnym orchestrom pod vedením Alkisa Baltasa a v roku 2023 premiéroval Paganiniho Sonatu per la grand viola s Gréckym rozhlasovým orchestrom pod taktovkou M. Oikonomoua.
Od roku 2022 uskutočnil rad projektov s renomovaným huslistom Leonidasom Kavakosom: najprv v apríli hrali Brahmsove sláčikové kvartetá na charitatívnom koncerte pre pôrodnicu v ukrajinskom Mariupole, potom v júni s ním vystúpil ako sólista v Mozartovej Sinfonii concertante. Táto plodná spolupráca pokračuje koncertmi a nahrávkami (Sony Classical) v slávnych sálach Európy a Ázie, vrátane Verbier a viedenského Musikvereinu. Je aktívnym komorným hudobníkom, spolupracoval s významnými svetovými sólistami, napríklad s Antoinom Tamestitom, Nikolajom Szepsom Znaiderom a klaviristom Alexandrom Malofeevom. V Ázii sa objavil vo veľkých koncertných sálach, kde uviedol napríklad Sonátu pre violu a klavír Dmitrija Šostakoviča s klaviristom TaeHyungom Kimom v Lotte Hall v Soule.
Vďaka podpore Handelsbanken Sverige a Cene Jana Wallandera Ilias Livieratos hrá na vzácnej viole, ktorú vyrobili Giuseppe, Antonio & Giovanni Gaglianovci (cca. 1800).
Ewald Danel je huslista, dirigent a pedagóg. Jeho prácu charakterizuje spolupráca s mnohými významnými osobnosťami hudobného sveta, orchestrami a komornými súbormi, ako aj spolupráca s amatérskymi hudobníkmi a spevákmi. Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfônica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha, ceny Cieszynity uznania za šírenie dobrého mena regiónu Sliezska a Ceny Jána Cikkera. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, šesť rokov bol tiež hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji v Japonsku. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov Hudba v chrámoch, Koncerty bez bariér, Koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Od stého výročia úmrtia A. Dvořáka viackrát uviedol jeho Biblické piesne v zborovom unisone, zazneli aj na festivale Pohoda 2018, v minulej sezóne v Ostrave a v Bratislave. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi, na ktorej sa podieľa v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby, je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
Slovenský komorný orchester vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode bol vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000), ktorý stál na čele orchestra 40 rokov. Od roku 2001 orchester umelecky vedie huslista Ewald Danel. Od svojho založenia bol Slovenský komorný orchester jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie každoročne usporadúva koncertné turné v rámci celého Slovenska i na zahraničných pódiách. Orchester uskutočňuje tiež mimoriadne koncertné projekty a pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, keďže od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat nových skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu. Pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér a Koncertov bez potlesku. V sezóne 2025/2026 si orchester pripomenul 65. výročie svojej existencie. Pri tejto príležitosti uskutočnil sériu koncertov v rámci Slovenska i v zahraničí (Česká republika, Grécko, Bulharsko). Orchestru a jeho umeleckému vedúcemu bola v roku 2026 udelená Cena Jána Cikkera. V júli 2026 uskutočnil koncertné turné do Francúzska, kde sa predstavil na festivaloch v Remeši (Flâneries Musicales de Reims) a v Compiègne (Festival des Forêts). V sezóne 2026/2027 sa okrem vlastného abonentného cyklu Slovenský komorný orchester predstaví tiež na sérii vianočných koncertov s Bratislavským chlapčenským zborom. K udalostiam nadchádzajúcej sezóny bude patriť koncert v Spoločenskom dome Nivy, kde SKO v roku 1961 uskutočnilo svoje historicky prvé verejné vystúpenie, a tiež opätovné uvedenie projektu Biblia v Divadle Aréna pri príležitosti 80. narodenín herca Juraja Kukuru.
© 2026 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR.