Thursday, May 14, 2026 at 7 p.m.
Popular Music Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Španielska tradícia sa v klasickej hudbe vyznačuje prepojením kompozície s tanečnosťou, modálnou a ornamentálnou melodikou, výrazným rytmickým pulzom a zvukovou imagináciou. Práve tieto kvality stoja aj v pozadí zarzuely – hudobno-divadelného žánru, ktorý spája spev, hovorené slovo a tanec, a v ktorom sa často odráža každodenný život španielskeho prostredia. Zarzuela sa formovala už v 17. storočí na kráľovskom dvore v Madride, no svoj najväčší rozmach zažila v druhej polovici 19. storočia. Od opery sa líši tým, že hudba v nej neznie nepretržite, ale strieda sa s hovorenými dialógmi. Charakter zarzuely formovali nielen javiskové situácie a komické výjavy, ale aj tanečné rytmy ako jota, seguidilla, pasodoble, bolero, tango či habanera. Práve Gerónimo Giménez bol jedným z výrazných predstaviteľov tohto žánru. Narodil sa v Seville a už v mladosti bol úzko spätý s divadelnou praxou – ako huslista pôsobil v orchestri a čoskoro začal dirigovať operné aj zarzuelové predstavenia. Neskôr študoval na parížskom konzervatóriu, kde získal prvú cenu za harmóniu a kontrapunkt (medzi jeho spolužiakmi bol aj Claude Debussy). Po návrate do Madridu pôsobil ako dirigent v divadlách a popri rozsiahlej javiskovej tvorbe komponoval aj orchestrálne a komorné diela. Jeho úspešné opusy vznikli už v skoršom období kariéry, pričom osobitné miesto zaujímajú zarzuely spojené s postavou tanečného majstra Luisa Alonsa –*El baile de Luis Alonso* a La boda de Luis Alonso. Práve intermezzo z druhej z nich otvára dnešný koncert: koncentrovaný orchestrálny obraz, v ktorom sa spája tanečný impulz, farebná inštrumentácia a zmysel pre melodiku – typické vlastnosti Giménezovho štýlu.
Joaquín Rodrigo patrí k ústredným osobnostiam španielskej hudby 20. storočia. Vo svojej tvorbe nadväzuje na líniu Isaaca Albéniza, Enriqueho Granadosa a Manuela de Fallu, no zároveň vstrebáva podnety z francúzskej hudby, s ktorou sa stretol počas štúdií u Paula Dukasa v Paríži. Napriek tomu, že bol od detstva nevidiaci, vytvoril rozsiahle dielo zahŕňajúce orchestrálnu, vokálnu i komornú hudbu, pričom osobitné miesto v jeho tvorbe zaujíma práve gitara. Rodrigo systematicky rozvíjal výrazové možnosti gitary a uvádzal ju do dialógu s orchestrom spôsobom, ktorý v predchádzajúcej histórii nemal obdobu. Zásadný medzník v dejinách gitarovej hudby predstavuje jeho Concierto de Aranjuez, ktorý dodnes patrí k najznámejším gitarovým koncertom. Rodrigo presvedčivo ukázal, že gitara môže obstáť ako sólový nástroj v dialógu s orchestrom, čím výrazne ovplyvnil jej postavenie v hudbe 20. storočia. Na túto líniu nadväzuje aj Concierto Andaluz (1967), skomponované pre legendárne gitarové kvarteto Los Romeros. Tento koncert vychádza z andalúzskej hudobnej tradície, v ktorej je flamenco jedným z kľúčových prejavov. V troch častiach ponúka kontrastnú mozaiku nálad a charakterov. Čerpá pritom z folklórnych podnetov, a to predovšetkým v oblasti rytmu, melodiky a celkového výrazu, no vyhýba sa priamym citáciám. Úvodné Tempo di bolero evokuje tanečný charakter južného Španielska, stredná pomalá časť prináša lyrickú polohu s výraznou kadenciou štyroch sólistov a záverečné Allegretto uzatvára dielo energickým, slávnostne pulzujúcim gestom. Interpretácia diela je dnes zverená Bratislavskému gitarovému kvartetu, ktoré patrí k profilovým komorným telesám slovenskej hudobnej scény. Ide o teleso, ktoré dlhodobo rozvíja repertoár pre štyri gitary – popri interpretácii existujúcich diel sa venuje aj uvádzaniu slovenskej tvorby a podnecovaniu vzniku nových skladieb. Výrazným spôsobom tak prispieva k formovaniu komornej gitarovej literatúry a k jej prezentácii v širšom medzinárodnom kontexte.
Slovenskú tradíciu v dnešnej dramaturgii reprezentuje aj hudba domáceho autora –**Ľudovíta Rajtera.** Ten patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského hudobného života 20. storočia. Ako dirigent stál pri zrode Slovenskej filharmónie a v jej prvých desaťročiach zásadne formoval umelecký profil orchestra. Popri dirigentskej činnosti sa však systematicky venoval aj kompozícii. Jeho tvorba sa vyznačuje prehľadnosťou formy, vyváženosťou a zmyslom pre charakter a detail. Balet Prešporský majáles (Pozsonyi majális) z roku 1938 je jeho jediným dochovaným scénickým dielom. Dej je situovaný do Prešporka (okolo roku 1830) a viaže sa na prostredie vtedajšieho mesta, konkrétne na dunajské nábrežie a obľúbené rekreačné miesto v oblasti dnešnej Petržalky (historický Au-Liget). Hudobná stránka vychádza z dobových tanečných foriem; výsledkom je kompaktný hudobno-dramatický obraz s výrazným tanečným charakterom. Po úspešnej budapeštianskej premiére sa dielo udržalo na javisku niekoľko sezón, no po druhej svetovej vojne sa vytratilo. V roku 1950 Rajter z baletu pripravil orchestrálnu suitu, vďaka ktorej mohla táto hudba pretrvať aj v koncertnom repertoári. Aj tá sa však uvádza skôr výberovo – dnešné uvedenie tak predstavuje jedinečnú príležitosť počuť toto dielo v ucelenej podobe.
Bolero, op. 81, záverečné dielo dnešného večera, možno vnímať ako svojrázny vrchol dramaturgickej línie, ktorá sa programom vinie od jeho začiatku. Rovnako ako v hudbe Giméneza či Rodriga, aj tu stojí v centre pozornosti rytmus – no kým v predchádzajúcich dielach bol nositeľom tanečného impulzu, farebnosti a melodickej invencie, Maurice Ravel ho povyšuje na samotný princíp hudobnej formy. Skladba vznikla v roku 1928 a vychádza zo španielskeho bolera. Tento podnet však Ravel nepreberá ako folklórnu štylizáciu, ale ako východisko pre radikálne redukovanú kompozičnú koncepciu. Celé dielo je vystavané na jedinom neustále sa opakujúcom rytmickom modeli, ktorý pretrváva bez zmeny od začiatku až po záver, a na dvoch témach, ktoré sa opakovane vracajú v neustále sa meniacej inštrumentácii. V kontraste k tradičnému hudobnému vývoju tak toto dielo nepracuje s tematickou transformáciou ani dramatickým napätím v obvyklom zmysle. Hudba sa „pohybuje“ výlučne prostredníctvom zvuku – prostredníctvom farby, hustoty a dynamiky orchestra. Ravel tu dovádza svoju fascináciu orchestrálnou precíznosťou do extrému: z minimálneho materiálu vytvára postupne narastajúci zvukový oblúk, ktorý smeruje k jedinej, o to intenzívnejšej kulminácii. Aj v širšom historickom kontexte ide o výnimočné gesto. V období, keď sa hudba 20. storočia čoraz viac vzďaľovala od romantickej expresivity a hľadala nové princípy organizácie, Ravel stavia dielo takmer výlučne na repetícii a gradácii – teda na prvkoch, ktoré boli dovtedy skôr sekundárne. V tomto svetle možno Bolero chápať ako osobitú syntézu dnešného programu: španielsky rytmický impulz, prítomný už v úvodných dielach, sa tu premieňa na kompozičný princíp. Z tanečného gesta sa stáva forma a z farby základná „stavebná jednotka“ hudby.
VESELÝ, Ondrej: Text ku koncertu 14. 5. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2025/2026, Populárny cyklus, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Študoval hru na flaute a dirigovanie na AMU v Prahe (ako posledný študent V. Neumanna). Svoju kariéru začal v pražskom Národnom divadle ako asistent Zdeňka Košlera. Na pozvanie Herberta von Karajana v roku 1991 spolupracoval s Georgeom Soltim, Claudiom Abbadom a Viedenskými filharmonikmi na Sommerfestspiele Salzburg. Od roku 2000 je pedagógom na Katedre dirigovania na AMU v Prahe (štúdium oratórneho a kantátového dirigovania). V roku 2018 úspešne zavŕšil inauguračné konanie na AMU v Prahe. Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha (1985 – 1987), Janáčkova filharmónia Ostrava (1991 – 1993), Štátna filharmónia Brno (1991 – 1995), ŠKO Žilina (1995 – 2000), Komorná filharmónia Pardubice (1997 – 2009), Orchester baletu Národného divadla Praha (2001 – 2002), Štátna opera Praha (aj umelecký riaditeľ, 2003 – 2005). V rokoch 2014 – 2019 bol šéfdirigentom Central Aichi Symphony Orchestra Nagoya, kde je stálym hosťujúcim dirigentom. Je čestným členom Filharmónie Brno, stálym hosťujúcim dirigentom Filharmonie B. Martinů v Zlíne a čestným šéfdirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina. Leoš Svárovský je pravidelne pozývaný na pódiá mnohých významných hudobných festivalov v Českej republike i v zahraničí. Je prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach a obľúbeným hosťujúcim dirigentom na festivale Smetanova Litomyšl (v roku 2019 spolupracoval s Olgou Peretyatko), v Českom Krumlove, na Janáčkovom máji, Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne a na MHF Petra Dvorského v Jaroměřiciach nad Rokytnou. Uviedol svetovú premiéru diela českého autora Slavomíra Hořínku Koncert pre husle so sólistkou Sophiou Jaffé a Českou filharmóniou v rámci Medzinárodného hudobného festivalu Brno. Pravidelne vystupuje na prestížnom Rheingau Musik Festival, kde spolu s Filharmóniou Brno a Českým filharmonickým zborom Brno uviedli Massenetovu Máriu Magdalénu, monumentálne oratórium Franza Liszta Kristus, Berliozovho Romea a ďalšie.
© 2026 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.