Sunday, November 30, 2025 at 4 p.m.
Organ Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Marcel Dupré bol významným francúzskym organistom, skladateľom, pedagógom, hudobným vedcom a vydavateľom. Väčšina z jeho diel tvorí neoddeliteľnú súčasť repertoáru mnohých organových interpretov. Svojou skladateľskou a tiež pedagogickou činnosťou výrazne ovplyvnil ďalšie generácie nielen francúzskych, ale aj zahraničných organistov. V roku 1902 začal navštevovať Parížske konzervatórium, kde sa stal žiakom Alexandra Guilmanta a Charlesa-Marie Widora. V roku 1914 tu vyhral Rímsku cenu s kantátou Psyché. O šesť rokov neskôr uviedol v rámci desiatich koncertov na pôde svojej alma mater naspamäť kompletné Bachove organové dielo, o rok neskôr túto sériu reprízoval v Palais de Trocadéro. V rokoch 1926 – 1954 vyučoval organovú hru na parížskom Konzervatóriu a medzi jeho žiakov patrili aj budúce významné osobnosti organového interpretačného umenia, ako napr. Marie-Claire Alain, Pierre Cochereau, Rolande Falcinelli, Jean Guillou, Jean Langlais, Gaston Litaize, Olivier Messiaen, Luigi Ferdinando Tagliavini a ďalší. Skomponoval približne sto diel pre organ, klavír, orchester, zbor alebo komorné zoskupenia, no ťažiskom jeho tvorby sú organové skladby.
Trois Préludes et Fugues, op. 36 vznikli v roku 1938, teda v skladateľovom strednom tvorivom období. Ide o koncertné diela v klasickej forme, no komponované s pedagogickým zámerom, detailne označené prstokladmi a registráciou (podobne ako vlastné kompletné vydanie Bachovho diela či kompozícií ďalších autorov). Pre Duprého opusy príznačná technická náročnosť je badateľná už na začiatku Prelúdia a fúgy As dur, č. 2, kde autor kreuje zo šestnástinových hodnôt sprievodné pletivo, zaznievajúce počas celého prelúdia a tvoriace nepokojný, no pevný základ pre tému, pripomínajúcu majestátny chorál. Fúga začína kontrastne – priam lyrickým spracovaním prvej témy, za ktorým nasleduje predstavenie druhej, motorickejšej témy. V ďalšom postupne gradujúcom priebehu ich autor ako majster práce s polyfóniou predstavuje v rozličných podobách a prepojeniach, dokazujúc tak nekonečné bohatstvo svojej invencie a fantázie.
Olivier Messiaen skomponoval dielo Le banquet celeste (Nebeská hostina) v roku 1928, teda ako dvadsaťročný študent kompozície (Paul Dukas) a organovej hry (Marcel Dupré) na Parížskom konzervatóriu. Predstavuje jedno z jeho najranejších diel, ktoré verne odráža celoživotnú hlbokú katolícku vieru, fascináciu duchovnom a mystikou, ako aj unikátny hudobný jazyk. Mottom skladby je Ježišov výrok: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. (Ján, 6:56) Autor použil svoj druhý mód s obmedzenou transponovateľnosťou, a síce v jeho troch transpozíciách. Práve toto spojenie prepožičiava skladbe zvláštnu a veľmi špecifickú farbu. Messiaen v nej pomocou akordickej architektúry a extrémne pomalého tempa medituje nad Eucharistiou, centrálnym mystériom katolíckej viery.
Spomenuté Kristove slová sú veršom Evanjelia pri Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a Krvi (ľudovo nazývanej Božie Telo), ktorá je venovaná práve tajomstvu transsubstanciácie, teda premeny podstaty chleba a vína na telo a krv. Messiaen bol prívržencom tradície, ktorá zdôrazňovala predovšetkým duchovný a osobný aspekt tejto premeny, jej význam pre vnútro človeka a spojenie so Spasiteľom, ono “ostávanie„, ktoré anticipuje večné zjednotenie s Kristom pri nebeskej hostine. “Kvapkajúce„ pedálové tóny v svetlej registrácii sú symbolom kvapiek Ježišovej krvi. Keďže skladateľ bol synestetikom, farby tónov kompozície opísal ako modré a zlaté – modré patria mystike a zlaté Božej sláve. Snáď nebudeme ďaleko od pravdy, ak kompozíciu neoznačíme ako “obvyklé„ koncertné dielo, ale skôr jedinečnú a fascinujúcu modlitbu, výpoveď či meditáciu o večnosti, večnom živote a význame viery v živote človeka…
Jeanne Demessieux vyrastala v rodine, kde hudba nebola len zábavou, rodičia od útleho veku podporovali jej hudobný talent. Ako päťročná hrala na klavíri, no jej osudovým nástrojom sa stal organ. Rodina sa vzhľadom na dcérin talent a možnosti jej ďalšieho umeleckého rozvoja presťahovala do Paríža. V roku 1933 sa Jeanne len ako dvanásťročná stala organistkou v novovybudovanom kostole Saint-Esprit a v tom istom roku bola prijatá na Parížske konzervatórium. Potvrdením jej nevšedných kvalít bolo neskoršie získanie prvých cien z klavírnej interpretácie, harmónie, kontrapunktu a kompozície.
V rokoch 1936 – 1939 študovala organ súkromne u Marcela Duprého, v roku 1939 bola prijatá do jeho triedy na Parížskom konzervatóriu. O dva roky získala prvú cenu za organovú interpretáciu a improvizáciu, no aj ďalších päť rokov pokračovala v súkromnom štúdiu u svojho učiteľa. Debutovala v roku 1946 v parížskom Salle Playel, kde počas nasledujúcich dvoch rokov odohrala sériu spolu dvanástich recitálov. Bol to začiatok jej kariéry ako medzinárodnej koncertnej organistky, avšak – nech už hľadáme akékoľvek ľudské či iné dôvody – Dupré sa od nej úplne odvrátil, odmietol ju ako svoju nástupkyňu v Saint-Sulpice a obviňoval ju z prílišnej originality či nezávislosti.
Nepriazeň a intrigy v umeleckom svete nezabránili jej umeniu prekročiť hranice Francúzska. V roku 1947 sa stala prvou ženskou organistkou, ktorá získala kontrakt s nahrávacou spoločnosťou – pre Decca Records nahrala známu Bachovu Toccatu a fúgu d mol. V päťdesiatych rokoch podnikla triumfálne turné po Európe a USA, nadšení kritici ju nazývali “kráľovnou organa„. Koncerty hrávala výlučne naspamäť, pričom v jej repertoári sa nachádzalo viac než 2 500 kompozícií. V roku 1961 získala Grand Prix du Disque Award za nahrávku kompletného diela Césara Francka. V roku 1962 sa stala titulárnou organistkou parížskeho kostola La Madeleine. Nemožno opomenúť ani jej pedagogickú činnosť na konzervatóriách v Nancy (1950 – 1952) a v Liège (1952 – 1968). V roku 1967 podpísala zmluvu na nahrávanie kompletného diela O. Messiaena s Decca Records, zo zdravotných dôvodov ho však už nemohla realizovať.
Vo veku 47 rokov opustila svet ako výnimočná umelecká osobnosť – žena v “mužskom„ svete klasickej a predovšetkým organovej hudby, bojujúca za uznanie v ére, kedy organistky boli vzácnosťou alebo anomáliou. Jej výnimočný odkaz pretrváva dodnes aj v nahrávkach a inšpirácii pre ďalšie generácie. Približne tretinu z jej vyše 30 kompozícií venovala organu. Veni Sancte Spiritus je prvou skladbu cyklu Sedem meditácií na Ducha Svätého, op. 6. Zbierka vznikla v rokoch 1945 – 1947 na začiatku koncertnej kariéry mladej umelkyne. Meditatívna atmosféra skladby nevšedným spôsobom evokuje pôsobenie Ducha Svätého a akýmsi tajomným svetlom rozžaruje najskrytejšie zákutia ľudskej duše…
Prelúdium a fúga C dur, op. 36 č. 3 od Marcela Duprého zaujme pokojnou, melancholickou, priam pastorálnou náladou prelúdia, ktorá pokojne pulzuje ustavičným pohybom šestnástinových hodnôt. Kontrastom je triumfálna, akoby fanfárová téma fúgy. Autor z nej postupne vybuduje grandióznu, monumentálnu a príkladnú polyfonickú formu, ktorá je majestátnou oslavou kontrapunktu a veľkoleposti organa, ako aj tribútom veľkému Duprého vzoru a najväčšiemu majstrovi polyfónie J. S. Bachovi…
Symphonie romane pour orgue, op. 73 (*Románska symfónia* pre organ) je desiatou a zároveň poslednou organovou symfóniou od Charlesa-Marie Widora. Skladateľ ju napísal v roku 1899 a sám premiéroval v Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche v Berlíne. Widor sa inšpiroval stredovekou románskou architektúrou a duchovnou atmosférou veľkonočných sviatkov, preto tematický základ kompozície tvorí gregoriánsky chorál Haec dies z veľkonočnej omše. Ako posledná zo série symfónií predstavuje vrchol Widorovho “organového symfonizmu„. Na rozdiel od slávnej 5. symfónie (so známou Toccatou) alebo ďalších je Románska symfónia menej virtuózna, zato omnoho viac zaujme svojou kontemplatívnosťou, ako aj dôrazom na harmóniu, polyfóniu a duchovnú hťbku. Úvodná časť Moderato je akýmsi druhom symfonickej expozície. Hneď na začiatku zaznieva motív Haec dies, ktorý sa v ďalšom priebehu vynára a opäť stráca v čoraz bohatšej hudobnej textúre. Hlboké tóny v pedáli a postupné dynamické zmeny sú možno odkazom na pevné stťpy a klenuté oblúky románskej architektúry. V časti Choral: Adagio autor variuje gregoriánsky chorál v duchu Franckovej tradície. Motívy nápevu tu nachádzame v rozličných podobách – jednoduchej, ornamentálnej či ako súčasť polyfonickej štruktúry.
Tretia Cantilène je najlyrickejšou a najintímnejšou časťou kompozície s nádhernou, rozjímavou a doslova “večnou„ melódiou. V záverečnom Finale: Allegro Widor strieda toccatové pasáže s fugatovými úsekmi, zároveň opäť buduje veľké dynamické (románske) oblúky. V tejto koncepcii dielo končí “uzatvorene„, teda nie na najväčšom pléne, lež návratom k úvodu prvej časti a citáciou chorálu Haec dies qam fecit Dominus – Toto je deň, ktorý učinil Pán…
Hoci v súčasnosti sú najpopulárnejšími Widorovými symfóniami 5. a 6., Románska je považovaná za jeho najzrelšiu, ba za syntézu jeho celoživotného umenia. Nenadarmo ju Dupré označil za “Widorov duchovný testament, v ktorom dosiahol najvyššiu syntézu medzi gregoriánskym chorálom a symfonickou formou, kde ,Haec dies' nie je len témou, ale svetlom, ktoré preniká celým dielom.„ Slávna organistka Marie-Claire Alain ju považovala za “najfrancúzskejšiu zo všetkých Widorových diel, kde sa spája Franckova hĺbka, Bachova polyfónia a farba Cavail-lé-Collových nástrojov.„ A na záver slová samotného Widora: “V Románskej symfónii som chcel, aby gregoriánsky chorál ,Haec dies' žil novým životom – nie ako múzejný exemplár, ale ako živá duša veľkonočného rána…„ Dodajme, že táto symfónia je symbolickým, no mimoriadne dôležitým mostom medzi francúzskou organovou hudbou 19. a 20. storočia…
ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 30. 11. 2025, in: Slovenská filharmónia, 77. koncertná sezóna 2024/2025, Organové koncerty, Cyklus O, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
Študoval hru na organe na Konzervatóriu v Košiciach v triede Emílie Dzemjanovej, neskôr pokračoval na VŠMU v Bratislave pod vedením Imricha Szabó. Štúdiá zavŕšil na Conservatoire national supérieur de musique et de danse de Lyon (Francúzsko) v triede François Espinasse a Liesbeth Schlumberger. V súčasnosti je doktorandom na VŠMU pod pedagogickým vedením Imricha Szabó, pričom v rámci doktorandského štúdia spracúva organové dielo francúzskej skladateľky a organovej virtuózky Jeanne Demessieux.
Ako aktívny koncertný organista vystupoval na významných domácich i medzinárodných festivaloch, ako sú Festival sakrálneho umenia v Košiciach, Medzinárodný mládežnícky festival organovej hudby v Užhorode (2011), Festival talentov v Katowiciach (2012), Bratislavský organový festival (2015) či Audite Organum v Prahe. Účinkoval tiež v rámci Organových koncertov pod Pyramídou v Slovenskom rozhlase, ako aj na pódiách v Nemecku (Münster) a Poľsku (Kielce, Białystok).
Je držiteľom viacerých ocenení, vrátane 1. miesta a titulu Absolútny víťaz na Súťaži slovenských konzervatórií (2013) a víťazstva na Medzinárodnej organovej súťaži Petra Ebena v Opave (2014), kde získal aj Prémiu Nadácie Českého hudobného fondu za najlepšiu interpretáciu diela Petra Ebena. Zúčastnil sa majstrovských kurzov pod vedením svetových organových osobností, ako sú Vincent Warnier a Olivier Latry. Od februára 2022 pôsobí ako pedagóg na Konzervatóriu Petra Dvorského v Košiciach.
© 2025 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.