Friday, June 7, 2024 at 7 p.m.
Three Centuries of Music Concert Hall of Slovak Philharmonic
Performers
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Storioni Trio Wouter Vossenviolin Marc Vossencello Bart Van De Roerpiano
Peter Bergertenor Daniel Raiskinconductor Jan Rozehnalchoir master
Program
Ludwig van Beethoven(1770–1827) Coriolan, Ouverture, Op. 62(9:50)
Ludwig van Beethoven(1770–1827) Triple concerto for piano, violin and cello in C Major, Op. 56(39:34)
Allegro (18:17)
Largo (4:36)
Rondo alla Polacca (16:41)
(encore) Robert Schumann(1810–1856)/Theodor Kirchner(1823–1903)[arr.] Drei Romanzen, Op. 28 – Einfach(5:37)
Eugen Suchoň(1908–1993) Psalm of the Subcarpathian Land, Op. 12, ESD 65(40:08)
V marci roku 1827, bezprostredne po smrti Ludwiga van Beethovena, našli skladateľovi blízki priatelia Anton Schindler a Stephan von Breuning v jeho písomnej pozostalosti dokument, ktorý v mnohom vysvetľuje Beethovenove heroické aktivity a jeho komplikované sociálne väzby. Šiesteho októbra 1802 spísal vtedy len 32-ročný skladateľ emotívne ladený závet. V tom čase sa začali vyostrovať ťaživé problémy so sluchom a lekár mu odporúčal kompletný relax vo vidieckom prostredí. Beethoven sa preto dočasne presídlil do Heiligenstadtu, obce neďaleko Viedne. Tam ale rýchlo podľahol ťaživej depresii a v zúfalstve sa odhodlal napísať svojim bratom Carlovi a Johannovi mimoriadne sugestívny list na rozlúčku. Skladateľ krízu napokon prekonal a ocitol na sa na prahu novej životnej a tvorivej etapy; rezonancie duševných otrasov z Heiligenstadtského závetu však z Beethovenovej tvorby už nikdy nevymizli. Heroické námety, typické pre Beethovena, boli preto do istej miery poplatné dobe; estétske hnutie Sturm und Drang začalo v prvej tretine 19.storočia modifikovať do novej poetiky tragédie jedinca odsúdeného na neporozumenie a večné tuláctvo (v hudbe najmä Franz Schubert, Hector Berlioz, v literatúre Lord Byron, A. S. Puškin, E. T. A. Hoffmann a iní). Ak teda v roku 1806 Beethoven prijal objednávku napísať predohru k tragédii Heinricha Josepha von Collina Coriolan, obchodné záujmy sa miesili s osobnými zážitkami. Verejnosť túžila po tragických príbehoch, prepojených na osudy vtedajšieho hrdinu. Collinova dráma je dobovou reakciou na Shakespearovu tragédiu; ešte viac vyzdvihuje osobnú tragédiu jedinca, jeho pochybnosti, skepsu, obetu.
Coriolanus je dodnes nevysvetlenou historickou postavou. Antickí historici Titus Livius a Plutarch ho opisovali ako reálnu postavu, chrabrého rímskeho vojvodcu, ktorý žal úspechy v boji proti pôvodným kmeňom Italikov kedysi v 5. stororčí p. n. l. Jeho meno Coriolanus súvisí s víťaznou bitkou o italické sídlo Coriolli. Iné zdroje reálnu existenciu spochybňujú, respektíve popierajú. Beethovenova predohra je jedným z príkladov schopnosti geniálneho skladateľa vyvažovať žeravý obsah s logikou štruktúry klasickej predohry v dôslednom sonátovom režime (expozícia – vyhrotená zápletka – tragické rozuzlenie). Portréty bojovníka a jeho trpiacej matky vytvárajú základňu dramatickej ouvertury (fatálne akordické nápory úvodu a nepokojný pohyb verzus klenutejšia kantiléna). Coriolanus je azda jediným symfonickým dielom Ludwiga van Beethovena, ktoré nevrcholí záverečným triumfom, apoteózou hrdinstva. V posledných taktoch sa vzdor láme na dramatických akordoch a proces upadá do temného pianissima… Len o krátky čas neskôr sa Beethoven k námetu osobného vzdoru a hrdinstva vrátil v legendárnej Piatej symfónii, písanej v rovnakej tónine c mol; v symfónii však napokon padajú okovy a znie grandiózne Finále. Coriolanus hynie na rozdiel od Shakespeara v Collinovej dráme vlastnou rukou; Beethoven mal len pred niekoľkými rokmi pred komponovaním skvelej predohry rovnaké úmysly… Premiéra diela Coriolan, predohra, op. 62 sa konala v roku 1807 na súkromnom matiné v sídle Princa Josepha Franza von Lobkowitza – jedného z mužov, ktorí bezprostredne po osobnej kríze v Heiligenstadte držal nad Beethovenom ochrannú ruku. V dôsledku stupňujúcej sa hluchoty sa z Beethovena stával mizantropický a nedôverčivý človek. Svojim verným garantom však prejavoval permanentnú vďaku. Princovi Lobkowitzovi dedikoval viacero skladieb – okrem iného aj Koncert pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 (1804). Z psychologického hľadiska je prekvapujúce, že len niekoľko mesiacov po osobnej dráme v Heiligenstadte nabral Beethoven zhlboka dych a prezentoval sa sviežim, šarmantným dielom, plným vtipných nápadov a espritu. Očista od kalu depresie? Radosť z prekonanej krízy? Hluchota neustávala v agresivite, Beethoven však akoby v Trojkoncerte hľadal oázu pokoja a optimizmu. Alebo chcel len upokojiť a potešiť svojich priateľov predstieranou dávkou pozitívnosti..? Faktom je, že v rovnakom čase vznikla emotívne a technicky extrémne vyhrotená a nekompromisná Klavírna sonáta f mol „La Passionata“ opus 57 (dnes známa ako Appassionata). V porovnaní so Sonátou je Trojkoncert akoby dielom z inej duchovnej galaxie – a delí ich len jediné opusové číslo….Pôvodne Beethoven Trojkoncert písal pre jedného zo svojich vznešených aristokratických žiakov, arcivojvodu Rudolfa Rakúskeho. Ten sa však v čase vzniku diela ocital len vo veku tínedžera a klavírny part (ktorý je v porovnaní s inými Beethovenovými klavírnymi dielami menej náročný) mladučký arcivojvoda pravdepodobne nezvládol; neexistujú dôkazy, že by dielo uviedol. Prvé uvedenie sa preto odkladalo a uskutočnilo sa až v roku 1808 s Carlom Augustom Seidlerom (husle), vynikajúcim Nikolausom Kraftom (violončelo) a autorom v úlohe klaviristu. Najmä prítomnosť Nikolausa Krafta – skvelého violončelistu a skladateľa bola udalosťou sezóny a pomohla Beethovenovmu Trojkoncertu spontánne zapôsobiť. V čase prác nad Trojkoncertom mal už Beethoven niekoľko skúseností so žánrom sólového koncertu. Už ako 20 ročný načrtol svoj Husľový koncert C dur; ostal však nedokončený. Nasledovali dva Klavírne koncerty B dur a C dur, ladené síce ešte v duchu vrcholných diel Wolfganga Amadea Mozarta, smerujúce však ku konceptu symfonického koncertu. Mozart bdie ešte aj nad Tretím klavírnym koncertom c mol; v tomto prípade ide o konkrétnu tvorivú reakciu Ludwiga van Beethovena na Mozartov temný Klavírny koncert c mol, KV 491 a napriek fatálnej tónine c mol ešte nesúvisí s heiligenstadtskou drámou – hoci dodnes sa vedú spory o čase vzniku Koncertu (oficiálne 1800). Prvý krát bol uvedený až v roku 1803, takže súvislosti s osobnou krízou sú napokon pravdepodobné. V každom prípade je Trojkoncert žánrovou novinkou, je lahôdkou, sentimentálne nadväzujúcou na vtedy už staručký žáner concerta grossa alebo koncertantnej symfónie. Dielo je vedené ľahkou rukou; pomerne úsmevné pochodové okamihy prvej časti dodávajú Koncertu na výrazovej a štrukturálnej stabilite. Pomalé intermezzo druhej časti spontánne vyústi do záverečnej časti ladenej doslova salónne v duchu Alla polacca (v duchu polonézy). Trojkoncert je v kontexte Beethovenovej tvorby dielom – solitérom; nikdy pred tým a nikdy potom skladateľ neponúkol v oblasti väčších žánrov také pokojné a vnútorne vyrovnané svedectvo o stave jeho duševného života. Autor, ktorý burcoval okolie už počas života si doprial malé Intermezzo; potom však pokračoval v revolte voči manierizmu a pretvárke. Jeho výzva ostáva platná dodnes, či si to chceme priznať alebo nie.
Určite bola záväzná pre majstra Eugena Suchoňa v jeho úsilí rozhýbať koleso tvorivosti na Slovensku po prelome 19. a 20.storočia. Na profesionálnu scénu hudobníka nastupoval vo veľmi zložitom období. Stred Európy zachvátila hlboká duchovná kríza. Vývoj sa na prelome storočí uberal odnikadiaľ nikam. Zavládli chaos, temnota. Hľadali sa alternatívy riešenia. Eugen Suchoň si však túto situáciu nepripúšťal príliš k srdcu; rodák z malebného Pezinka nikdy nestratil väzbu na prírodu a prirodzenosť. Vnímal situáciu pokojne a vedel, že nájde riešenie, ak sa nevzoprie tejto prirodzenosti. Ako mladík inklinoval k športu, čo ho takisto vyzbrojilo dávkou osobnej statočnosti a cti. Hrával na klavíri v miestnych biografoch a nechával veciam voľný priebeh. Zachovával si čistotu ducha a mysle. Štúdiá s poprednými osobnosťami v Bratislave a v Prahe ho uviedli do „veľkého“ sveta a on spontánne reagoval. Akceptoval čokoľvek, vždy však s dávkou osobnej slobody myslenia. Viac, ako akékoľvek nové systémy ho inšpirovala ľudová pieseň; postupom času a pod tlakom nových vedomostí pochopil, že práve ľudová hudba je dokonalým systémom, daným človeku z hlbín duchovných sfér. Hyperbolizovanú emotívnosť veľkých projektov nahrádzal rapsodickými, baladickými a epickými polohami. Vystavoval ich efektným konfrontáciám, variáciám, metamorfózam. Svoj koncept dokonale sformuloval v Baladickej suite (1935). Toto dielo je kľúčom k dešifrovaniu zákutí osobitej poetiky osobitého skladateľa. V rokoch 1937 – 1938 pracoval na novom titule: na kantáte motivovanej sociálne ladenými veršami českého autora Jaroslava Zatloukala zo zbierky Vítr z Polonin. V tom čase prišiel o otca, presídlil sa do Bratislavy, kde sledoval udalosti v Európe, ktoré neveštili radostnú budúcnosť. O to viac bol motivovaný reagovať. V kooperácii s Ivanom Ballom si vyžiadali od autora textu povolenie k prekladu poémy Podkarpatskoruský žalm; ten súhlasil a cesta k novému míľniku tvorivej púte Eugena Suchoňa bola voľná. Projekt pre sólový tenor, zbor a veľký orchester nadväzuje na obdobné opusy Gustava Mahlera (*Pieseň žalobná* , Pieseň o zemi), Arnolda Schönberga (*Piesne z Gurre*) či iných reprezentantov epochy fin de siécle. Modelom podobných projektov je určite Beethovenova Symfónia č. 9 s veľkolepým Finále. Suchoň však vdýchol svojmu titulu Žalm zeme podkarpatskej, op. 12 neopakovateľný a nenapodobiteľný punc slovenskej hudobnej reality. V trojfázovom procese Suchoň dokonale vyvážil prvky lyriky a kontemplácie s nápormi vnútornej drámy a epického komentára. Lamentácia?….Nádej?….Bôľ?… Skepsa?….Vzdor…? „Zem!“ … „Zem ty hôr, zem ty biedy, zem, ty riek údolí, na more tvojho ľudu ruky idú“ … „Zem, krása uplakaná, daj nám snívať o jari, s dažďom kvetov z mrákot pozbieraj nás, z biedy vysloboď nás.“ … „Na aký kríž zem chcete pribiť nás?“ … Dialógy tenoru so zborom sú reminiscenciou napríklad na dialogické situácie v Bachových pašiách, alebo sú predzvesťou dramatických zámerov Eugena Suchoňa vrcholiacich v Krútňave alebo Svätoplukovi. V trojčasťovej vokálnej symfónii, respektíve kantáte sa mihnú tiene hudobnej minulosti a pritom znie mimoriadne aktuálne. Žalm zeme podkarpatskej je dielom integrovaným; je dielom ojedinelým; je expresívnou výpoveďou reflektujúcou množstvo emočných úrovní. Je vedený pevnou rukou tvorcu, ktorý vo svojich vrcholných dielach postupne koncipoval svoj vlastný hudobný systém čerpajúci pokorne z nevyčerpateľných prírodných zdrojov folklóru. Žalm zeme podkarpatskej je v európskom kontexte dielom exportných kvalít. Voľnosť ducha niekdajšieho chlapca z vinohradov je bravúrne prepojená na dokonale fungujúci systém. Účinnosť slova, jeho významovú hladinu, Suchoň dokonale substituuje majstrovskou hudobnou rétorikou….. Na premiére dňa 17. marca 1938 Eugen Suchoň predložil verejnosti dielo kľúčového významu, dielo interpretačne veľmi náročné, avšak dielo veľmi účinné a pôsobivé.
JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertom 6. a 7. 6. 2024, in: Slovenská filharmónia, 75. koncertná sezóna 2022/2023, Hudba troch storočí, Cyklus D/E, Bratislava, Slovenská filharmónia 2024
Jaroslav Zatloukal – Žalm zeme podkarpatskej (do slovenského jazyka prebásnil Ivan Ballo)
Zbor
Zem! Krása bez úsmevu dážď ty bez úrody čierna brázda hladu! Pod večným tehotenstvom tmy znie metelica dní kroky späť obrátené podnožím storočí.
Hory čo k nebu zrú pod krokom vzbúrených stád a časov v suknici vetra vidíš ulietať. Smrť vôňu dýchajúca deravá paluba kraja ty koráb s trupom k slnku obrátený. Vysťahovalcov žiale bezodné ruky žien a ruky vĺn koruna plačov žalostných! Zem, čo od hladu neušetril Pán umučenie s plavou šticou klasov, pod červeňou makov pútnici hladní a bosí, pod vysokým slnkom, príbojom snov kvety poranené. Zúfalé procesie s pokorou modlitby a ostrím kosy.
Pod plachetnicou hôr žízniacich polí úzka dlaň, o hŕstku zrna prosiaca. Úroda neustrážená pod rubášom noci keď čiernej zveri tieň do záhuby cvála zábleskom luny osedlaný.
Sveta ty drsný lán s údelom zrna horčičného o rúcho jeho počuť lósy metajúce. Pod oponou hôr tiene mračien idúce za obzor, závoje slín, doby hnev huba preplnená žlčou.
Zem! Čo z ohrád tmy sa berieš! Zem! Krása uplakaná s korunou tŕňovou kol zbojníckeho čela, ránom vyzbrojená, k boju sa hotujúca, krásna pre muky nové, a hrozná vycediť žiaľ!
Zem ty hôr a zem ty biedy, zem ty riek a údolí. Za more tvojho ľudu ruky idú, zrosené lkaním diaľok, ruky žien a ruky detí na lodi do nenávratna…
Roky idú, tiene idú, pole času sviští.
Tenor sólo
Zem, ó, zem, ty zem sýta plástvom skostnatelých dejín pod talisom hrôzy na kosť ohlodaná korbáčom biedy bitá.
Zbor
Páľou jedu je spláchnutý tento kraj a oheň našich rúk sa dvíha nad hory, keď Eganov tieň ho obchádza pod výstrelom rána.
Tenor sólo
Pramienky žíl do čierna navreté mi svietia na cestu. Rub modlitieb čo vyjdú s hviezdou prvou. Zúfalý cinkot groša na čiernom pulte biedy… Tiene zapredancov v pancieri ťažkom krokov svojich ston pôdy posledný čo uniká ti z hrsti, čo ti uniká za hltov jedovatej mandry.
Prekliata vášeň ty ničivá, veď ranou pästi ni kvapky mlieka nezachrániš pre detské ústa hladom vyprahnuté…
Do odedze ťažkých dymov chaty tvoje sa ránom halia na reťaziach kolembá sa dieťa biedou sýtené. Sliepok krákorením smutno znie, mečaním kôz stene ten ľudský brloh čierny. Jazykom piesne sliedi a machom strechu žerie sídlo zatuchnuté temnotou a trpkou chuťou drsnej biedy. Bolestí láva sa valí v závratný zráz vekov prepadlých!
Zem plieni ťa hesiel bič v ohnivom rúchu slov prorokov falošných. Nesvárom rozbrázdená, do krvi zapredaná, potupená zem. Pánmi svetu pohodená ohryzená kosť.
Zbor
Pieseň ľudu k nebu stúpa, pieseň dumná zbojnícka. Pri kolibe pastier žiali, počuť trúchle zvonce stád.
Čas je nad ňou. Temená hôr drvia veky, mraky idú.
To je tá zem, v znamení krížov, meča a cintorínov bez ohrád, mlčanlivá a spurná pod krstiteľnicou tmy.
Hadí mord ružový ju bozká smolničkami planie metlicami hrozí. To je tá zem zbožností nedostižná v biednej kráse s chocholom dymu nad smutnými hlavami, s obrazmi sviatkov pokory a bázne s tŕňovou korunou kol zbojníckeho čela. Bojisko večné.
To je tá zem, zem tieňov hôr a núdze, v suknici Popolky na čierny bubon bije za hlaholu chorôb, čo sa pustým krajom plazia.
To je tá zem, zem tieňov hôr a núdze, kde ruky darmo orú, kde ruky darmo sejú skúpa na brázdu i klíčenie.
To tá zem, kde ruky na prázdno melú.
To je tá zem, Zem tieňov hôr a núdze, kde smútku rozsievač Vrchovinou ide a márne zdúšať by chcel jas. To je tá zem hôr a riek, čo rečou chudoby znie v habite ošklbanom, roztrhanom. To je tá zem, ona zem chudobných.
To je tá zem, čo rečou chudobných znie.
Huba preplnená žlčou. Zem! Čo žiaľ náš v dlani zvieraš. Zem! Krása uplakaná, daj nám snívať o jari čo príde s dažďom kvetov, z mrákot prebúdzaj nás, z biedy vysloboď nás, v plášť dní rehoľníc smutných nech nás nehalí čas.
Akou to mrvou splienený je kraj? Na aký kríž zem chcete pribiť zas? Na aké to heslá znova trúbiť zas?
Napnite času lanovie napniteže svaly. Do handár zem oblečená svoj spieva žalm!
Peter Berger
Študoval operný spev na Konzervatóriu v Košiciach a Akadémii umení v Banskej Bystrici u Evy Blahovej. Majstrovské spevácke kurzy absolvoval u osobností ako P. Dvorský, R. Karczykowski, D. Livorová, I. Gabrielli, V. Chmel a A. Amaduzzi. Stal sa víťazom medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského a semifinalistom Belvedere Singing Competition vo Viedni. Získal Ceny Literárneho fondu za stvárnenie postavy Princa v Dvořákovej Rusalke, za rolu Pinkertona v Pucciniho opere Madama Butterfly a tiež za Lacu v Janáčkovej Její pastorkyni.
Účinkuje nielen v českých a slovenských divadlách, ale podieľa sa aj na inscenáciách vo svetových operných domoch, ako napríklad Beijing opera v Pekingu, Teatr Wielki vo Varšave, Teatro dell Opera v Ríme, Teatro Massimo v Palerme, Teatro Regio v Turíne, Teatro de la Maestranza v Seville, Royal Opera House v Muskate, National Theatre v Tokiu, Teatro Municipal v Čile, Welsh National Opera v Cardiffe, Národné divadlo v Splite či Dánska opera v Aarhuse. Participoval na významných medzinárodných festivaloch ako Glyndebourne či Wexford. Od roku 2008 úzko spolupracuje s Janáčkovou operou v Brne a s pražským Národným divadlom, kde stvárňuje viacero významných repertoárových postáv (Rodolfo, Alfredo, Turiddu, Cavaradossi, Pinkerton, Don José, Werther, Dalibor, Princ, Jeník, Laca, Boris, Manolios, Skuratov a iné). V zahraničí je dlhodobo vyhľadávaným interpretom českého romantického repertoáru.
Podieľal sa na operných inscenáciách v réžii umelcov ako Robert Carsen, Calixto Bieito, Arnaud Bernard, Jiří Heřman, Paul Curran, Hugo De Ana, Stephen Medcalf, Willy Decker, Marek Weiss, Michael Gieleta. V tejto sezóne spolupracoval taktiež s režisérmi Davidom Pountneym a Davidom Radokom. Peter Berger spolupracuje s poprednými českými, slovenskými a zahraničnými orchestrami.
Daniel Raiskin
„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie…“(Gramophone) Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár. Navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) v Sankt Peterburgu a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s diela mi A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). Najnovšie CD s dielami P. I. Čajkovského vydala Slovenská filharmónia na jar v roku 2023. Zároveň v roku 2023 spolupracovala Slovenská filharmónia a Daniel Raiskin na realizácii CD so sólistami Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a Tatsuki Sasanumom (Exton).
Jan Rozehnal
Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.
Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.
V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.
Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.