Saturday, September 24, 2022 at 7:30 p.m.
BHS – Orchestral Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Slovenský skladateľ, košický rodák Juraj Filas sa začal venovať štúdiu hry na klavíri a spevu už v detskom veku. Neskôr začal študovať spev na košickom konzervatóriu (1970 – 1972), po prestupe na pražské konzervatórium študoval spev u M. Komárka a skladbu u J. Bartoša (1972 – 1976). V štúdiu skladby pokračoval v triede Jiřího Pauera na pražskej Akadémii múzických umení (1976 – 1981), neskôr sa tu stal Pauerovým ašpirantom. Na AMU ostal pôsobiť a od roku 1985 tu vyučoval historické kompozičné techniky (palestrinovský kontrapunkt). V hudobnom živote Československa sa spočiatku uplatňoval ako spevák (2. cena na súťaži Mikuláša Schneidra-Trnavského 1977, 1. cena na súťaži Antonína Dvořáka, Karlove Vary 1978, 1. cena na súťaži J. Duškovej na Bertramke v Prahe 1978), takisto pôsobil v Kühnovom zbore, tiež ako korepetítor spevákov aj inštrumentalistov, no predovšetkým ako skladateľ. Ako Pauerov absolvent bol prívržencom „skladateľského neokonzervativizmu“, to znamená, že vychádzal z časom overených kompozičných postupov a takisto si uchovával istý odstup od neistého akceptovania ideí avantgardného umenia. Svoje skúsenosti s vokálnym umením dokázal pretaviť do vlastného skladateľského remesla, ktoré sa vyznačovalo dôrazom na melodickú melodiku a harmonickú harmóniu.
Filas si získal priazeň poslucháčov mnohými svojimi inštrumentálnymi kompozíciami, pri ktorých využíval zriedkavo uplatňované sólistické nástroje. Najväčšiu pozornosť si však získal svojimi vokálno-symfonickými dielami. Výber zhudobňovaných textov bol pritom riadený istou spoločenskou objednávkou. Jeho Rekviem vzniklo k 10. výročiu pádu dvojičiek a odznelo v kostole svätého Ignáca z Loyoly na Park Avenue v New Yorku. Jeho kantáta Krvavé Te Deum bola inšpirovaná knihou Alexeja Solženicina Súostrovie Gulag. Televízna opera Rakovina vůle s témou Radka Johna dotýkajúca sa toxikománie mladistvých (podobne ako Memento Petra Martinčeka a Radka Johna) získala cenu na medzinárodnej súťaži televíznych opier (1989, réžia Jaromír Jireš). V poslednej období sa venoval tvorbe sakrálnych skladieb (*Stabat mater, Magnificat*) a opere (*Jana Eyrová*).
Symfónia Mont Blanc vznikla ako projekt Európskej únie v spolupráci so Štátnym komorným orchestrom Žilina a ďalšími európskymi orchestrami. Je kolektívnym opusom piatich autorov z piatich štátov (Slovinsko, Poľsko, Nemecko, Francúzsko, Slovensko) s nasledujúcou výstavbou – Dominique Probst: Nuées, Jarosław Chełmecki: Sursum corda, Nina Šenk: Elements, Benjamin Schweitzer: Volapük, Juraj Filas: The Highest Cathedral.
Spoločná kompozícia mala byť inšpirovaná najvyšším končiarom Európy Mont Blancom. Takáto prírodná inšpirácia (v našich končinách Tatry) bola nepochybne mnohokrát významnou skladateľskou inšpiráciou a organizátori projektu svoj podnet sprítomnili budúcim autorom veľmi zaujímavým spôsobom, o ktorom Juraj Filas povedal: „V januári 2011 som bol pozvaný spolu s ďalšími 4 skladateľmi z projektu ONE na stretnutie do Grenoblu, kde sme mali nájsť kľúč na vytvorenie symfónie Mont Blanc a zároveň sme navštívili najvyššiu horu Európy. Dojem bol obrovský! Zo všetkého najviac ma uchvátili stavby, ktoré tu vytvorili ľudia v neskutočne ťažkých podmienkach – mínus 20° C, obrovský vietor, veľmi riedky vzduch, kde sa ťažko dýcha. Fascinovalo ma, ako do výšky cez 4600m všetok materiál dopravili a ako stavali. Vieme, že Francúzsko je kolískou prekrásnej gotickej architektúry – skvostných katedrál, ktoré dlhé roky obdivujem a aj som pred rokmi napísal koncert pre anglický roh Ora pro nobis venovaný katedrále Notre Dame de Chartres. Skladbou The Highest Cathedral som chcel vzdať hold neskutočnej ľudskej šikovnosti a zručnosti.“
Zabudnuté je ďalšie dielo dnešného koncertu – pritom ide azda o jedno z najvýznamnejších diel autora i slovenskej hudby vôbec! Je to Missa in C maior pre miešaný zbor, orchester a organ Mikuláša Moyzesa.
Dielo i pôsobenie Mikuláša Moyzesa, predstaviteľa generácie anticipujúcej tvorbu a ideály slovenskej hudobnej moderny (Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský) sa zvyčajne delí na základe spoločensko-politického predelu, ktorý predstavovalo ukončenie 1. svetovej vojny a vznik novej Československej republiky na troskách už neobnoveného Rakúsko-Uhorska. Moyzes teda prežil 46 rokov svojho života v Rakúsko-Uhorsku. Narodil sa vo Zvolenskej Slatine, vyrástol v obci Divín, študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici, Revúcej a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Tu po štúdiách začali jeho roky putovania – pri svojich pracovných pobytoch vystriedal Berehovo, Szentes, Jáger (1895 organista), Veľký Varadín (katedrálny organista, učiteľ hudby), Kláštor pod Znievom (1904) a Prešov (1908). Moyzes bol teda predovšetkým chrámovým organistom a pedagógom, ktorý po vzniku Československa venoval všetky svoje sily službe novému štátu. Uhorský Moyzes bol známy predovšetkým ako autor vysoko hodnotenej učebnice hry na organe (1913) a ako autor katolíckych duchovných diel, z ktorých sa najvyššie oceňovala jeho Missa in C maior pre miešaný zbor, orchester a organ (1907). Moyzes v čase vzniku omše pôsobil ako pedagóg v Kláštore pod Znievom a spolupracoval s regenschorim budapeštianskeho korunovačného kostola (Budavári koronázó templom – Mátyás templom) Mórom Vavrinczom – pre tento kostol ju skomponoval (1907), tu bola uvedená (1909) a tu sa napokon aj dodnes zachoval jej rukopis, ktorý pre náš koncert zapožičal niekdajší regenschori tohto kostola László Tardy.
Moyzesova Omša C dur je jeho prvou zachovanou omšou. Tvorí ju šesťčasťový omšový cyklus, ktorý je zverený predovšetkým zborovému štvorhlasu, využívajúcemu prísnu polyfóniu, inšpirovanú
renesančným kontrapunktom, ktorú autor študoval z učebnice Siegfrieda Wilhelma Dehna. Tento štvorhlas, zhudobňujúci liturgický text, sa opiera o stály organový sprievod, pričom celá skladba je ozvláštnená orchestrálnou textúrou, v ktorej dominuje päťhlas sláčikových nástrojov, doplnený dvojicami klarinetov, lesných rohov a tympanmi. Východisková tónina je uvedená aj v názve skladby – C dur. V C dur sa pohybuje úvodné Kyrie, C dur je východiskovou tóninou Creda (ktoré prejde cez množstvo ďalších i veľmi vzdialených tónin) a do C dur vyúsťuje napokon aj záverečná modlitba Agnus Dei, ktorá sa začína vlastne v c mol a C dur sa objaví až pri texte „dona nobis pacem“. Gloria a Sanctus majú východiskovú tóninu F dur a Benedictus G dur. Celá kompozícia je prehliadkou majstrovského kontrapunktu, ktorého korene siahajú nielen k baroku, ale až do renesancie („renesančný kontrapunkt“), a tak ju možno chápať aj ako veľmi raný príspevok k zrodu blížiaceho sa neoklasicizmu.
Moyzes svoju Omšu C dur venoval korunovačnému kostolu v Budapešti, kde pôsobil regenschori Mór Vavrinecz. Omša neskôr zaznela aj v Košiciach a v roku 1927 bola viackrát uvedená aj v Prahe. Potom nasledovalo 18 uvedení omše v bratislavskom Dóme sv. Martina v produkcii Cirkevného hudobného spolku pod vedením Alexandra Albrechta (1930 – 1946), pričom v roku 1932 ju dirigoval autorov syn Alexander Moyzes. V tejto dobe sa už Omša C dur volala Missa solemnis in C a jej vznik sa interpretoval práve ako vyjadrenie radosti otca z narodenia syna Alexandra (1906). Missa solemnis in C sa postupne stala skladbou hrávanou v bratislavskom Dóme sv. Martina pri príležitosti veľkých cirkevných i štátnych sviatkov, pričom takmer vždy bola udalosť prenášaná rozhlasom. Možno právom povedať, že to bola najhranejšia slovenská kompozícia v prvej polovici 20. storočia. Po roku 1946 sa začalo na ňu zabúdať. Postupne zmizla omša, zmizol Cirkevný hudobný spolok, zmizla liturgická hudba.
Omnoho rokov neskôr Alexander Moyzes túto otcovu Omšu prepracoval pre sólové hlasy, zbor, orchester a organ a v tejto podobe ju uviedla Slovenská filharmónia v roku 1978. V Bratislave zaznela pôvodná Omša C dur Mikuláša Moyzesa za posledných 70 rokov len jediný raz – v novembri 1996 pod taktovkou Lászla Tardyho. Možno povedať, že Missa in C maior Mikuláša Moyzesa zaznie dnes pri príležitosti tohoročných 150. narodenín autora v obnovenej slovenskej premiére.
GODÁR, Vladimír: Text ku koncertu 24. 9. 2022, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti , 57. ročník, 24. 9. 2022, 19.30, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022
umelecká vedúca a dirigentka je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor zborové dirigovanie v triede prof. Petra Hradila (1993). Už počas štúdií pracovala ako asistentka dirigenta, od roku 1998 ako dirigentka a od sezóny 2003/2004 prevzala post umeleckej vedúcej a dirigentky Speváckeho zboru Lúčnica.
S týmto telesom absolvovala stovky koncertov na mnohých medzinárodných súťažiach a festivaloch na Slovensku a v zahraničí (Soul, Pchjongjang, Tours, Middlesbrough, Mar del Plata, Jeruzalem, Mexico City, Barcelona, Maribor, Bergen, Isla de Margarita, Sardínia, Petrohrad, Šanghaj, Assisi a iných).
Ako zbormajsterka pravidelne spoluúčinkuje na podujatiach významných slovenských hudobných festivalov Bratislavské hudobné slávnosti, Zámocké hry zvolenské, Melos-Étos, Musica Sacra v Nitre, Banskobystrické hudobné dni, Music Festival Piešťany. Spolupracovala s významnými slovenskými a zahraničnými orchestrálnymi telesami (Komorná opera Bratislava, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna opera v Banskej Bystrici, Cappella Istropolitana, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Solamente naturali, Slovenský komorný orchester, Virtuosi di Praga, Jihočeská komorní filharmonie, Plzenská filharmónia, Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, Junge Philharmonie Wien, Franz Lehár Orchestra) pri uvádzaní vokálno-inštrumentálnych diel a opier pod taktovkou dirigentov Ondreja Lenárda, Róberta Stankovského, Mariána Vacha, Igora Bullu, Adriana Kokoša, Maria Košika, Zdeňka Macháčka, Martina Leginusa, Ewalda Danela, Oldřicha Vlčeka, Jaroslava Kyzlinka, Jaromíra Krygela, Kirka Trevora, Allana Wilsona, Dalie Atlas, Flavia Colussa, Didiera Talpaina, Waltera Attanasiho, Leoša Svárovského, Tomáša Braunera a ďalších.
Spolupracovala a spolupracuje so sólistami Katiou Ricciarelli, Ľubicou Vargicovou, Teréziou Kružliakovou, Miroslavom a Petrom Dvorskými, Adrianou Kučerovou, Adrianou Kohútkovou, Evou Hornyákovou, Jánom Gallom, Martou Beňačkovou, Janou Kurucovou, Slávkou Zámečníkovou, Ľudovítom Ludhom, Tomášom Juhásom, Gustávom Beláčkom, Petrom Mikulášom, Martinom Malachovským, Pavlom Bršlíkom, Otokarom Kleinom, Martinom Gyimesim a ďalšími.
Elena Matušová naštudovala a nahrala zbory do muzikálov, pravidelne spolupracuje pri nahrávkach zborov do filmov pre slovenské a zahraničné spoločnosti. V ostatnom období sa začala venovať aj dirigovaniu komorných inštrumentálnych zoskupení, s ktorými uviedla a nahrala diela Juraja Zrunka, Césara Francka, Wolfganga Amadea Mozarta, Josepha Haydna, Giyu Kančeliho a Normana Luboffa.
medzinárodne renomovaný český dirigent, študoval na Akadémii múzických umení v Prahe, (ako posledný študent V. Neumanna). Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha, Janáčkova filharmónia Ostrava, Filharmónia Brno, Štátny komorný orchester Žilina (1995 – 2000 ako šéfdirigent, v súčasnosti ako čestný šéfdirigent), Komorná filharmónia Pardubice, Orchester baletu ND Praha, Štátna opera Praha. V rokoch 2007 – 2018 bol stálym hosťujúcim dirigentom Slovenskej filharmónie a je čestným členom Filharmónie Brno. V rokoch 2014 – 2019 pôsobil ako šéfdirigent, teraz stály hosť v Aichi Central Symphony Orchestra v Nagoyi v Japonsku. Japonsko tvorí aj jednu z jeho najčastejších umeleckých destinácií, kde takmer každý rok diriguje okolo dvoch desiatok koncertov.
Leoš Svárovský je prezidentom medzinárodného festivalu Hudební slavnosti Emy Destinnové v Českých Budejoviciach, stálym dirigentom na festivaloch Smetanova Litomyšl, MHF Český Krumlov a Janáčkov máj. Hosťuje na festivaloch Pražská jar, Rheingau Musik Festival, Europäischen Wochen Passau, Aspekte Salzburg, George Enescu Festival Bukurešť, Colorado Musik Festival, Settimane di Ascona, Bratislavské hudobné slávnosti a ďalšie.
S veľkým úspechom opakovane realizoval koncertné turné so Slovenskou filharmóniou a Filharmóniou Brno v Japonsku, s orchestrom PKF – Prague Philharmonia v Sýrii, Nemecku, Číne a Ománe, s Českou filharmóniou v USA a s ŠKO Žilina v USA, Španielsku, Nemecku, Francúzsku a inde.
Diskografia Leoša Svárovského obsahuje viac ako 40 CD titulov z rôznych českých aj zahraničných vydavateľstiev (Panton, Supraphon, JOD, Thorofon, Newport Classic, Symicon, Ultraphon, ArcoDiva). Od roku 2000 pôsobí pedagogicky na katedre dirigovania na HAMU v Prahe.
So Štátnym komorným orchestrom Žilina spolupracuje Leoš Svárovský už od roku 1993, uskutočnil s ním už vyše 260 koncertov. Okrem účinkovania na Slovensku realizoval s orchestrom tri turné v Nemecku, 20 koncertov USA, koncerty na letných katalánskych festivaloch, na Festivale l ́Epau v Le Mans, na festivale Ars Sacrum v Bilbao, dvakrát na festivale Aspekte Salzburg a na viacerých festivaloch v Čechách. Dirigoval aj slávnostné koncerty k Roku M. R. Štefánika v Dóme v Berlíne a v Dvořákovej sieni Rudolfina v Prahe. V sezóne 2022/2023 bude okrem mnohých koncertov v Česku a na Slovensku dirigovať aj PKF-Pražskú komornú filharmóniu na 5 koncertoch v Taiwane (október 2022), ŠKO Žilina v nórskom Osle (november 2022), Janáčkovu filharmóniu v Japonsku (apríl – máj 2023, vrátane účinkovania na Kanazawa Festivale) a Slovenskú filharmóniu v Japonsku (jún – júl 2023).
sa najskôr venoval cirkevnej hudby a klavíru na košickom Konzervatóriu. V nasledujúcom období absolvoval štúdium koncertnej hry na organe na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v triede profesora Michaela Radulescu, kde získal Cenu univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru. Počas svojho viedenského štúdia pôsobil aj ako organista v Sacré Cœur a Schönbrunnskej zámockej kaplnke. V rokoch 2004 –2008 si dopĺňal vzdelanie na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u profesora Christophe Mantouxa, zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Štuttgarte u profesora Ludgera Lohmanna. Do roku 2009 pôsobil aj ako organista a zbormajster v Martinskirche vo Filderstadte.
Zúčastnil sa na majstrovských interpretačných kurzoch pod vedením renomovaných európskych pedagógov a interpretov. Je laureátom viacerých významných medzinárodných a národných súťaží. Absolvoval doktorandské štúdium na Katedre hudby Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, v rokoch 2015–2019 umelecké doktorandské štúdium na VŠMU v Bratislave v triede profesora Jána Vladimíra Michalka.
Patrí medzi vyhľadávaných sólových i komorných hráčov a venuje sa bohatej koncertnej činnosti doma i v zahraničí.
Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a Štátnym komorným orchestrom Žilina. V jeho repertoári je možné nájsť mimoriadne široké spektrum skladieb všetkých štýlových období až po súčasnosť. Špeciálne miesto v ňom zaujímajú organové diela slovenských autorov, z ktorých viaceré aj premiéroval. V roku 2019 bolo vydané jeho profilové CD s organovou tvorbou východoslovenských skladateľov.
© 2022 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.