Friday, May 13, 2022 at 7 p.m.
Symphonic-Vocal Music
Concert Hall of Slovak Philharmonic
„Pálivá suchosť, ako plameň púšte, ktorý sa šíri v zasiahnutom úde, akoby naše dcéry slnka získali výťažok z podráždených lúčov svojho otca“, opisuje bodnutie včelou belgický dramatik Maurice Maeterlinck vo svojej knihe Život včiel (1901). Esej o včelách čítal aj skladateľ Igor Stravinskij a jeho manželka Jekaterina Nosenko. Mladých manželov príbeh zaujal natoľko, že sa Stravinskij rozhodol skomponovať orchestrálne dielo Scherzo fantastique, op. 3. Napriek skladateľovmu tvrdeniu, že nejde o programové dielo, hudba od prvých taktov provokuje svojou ilustratívnosťou a priam nabáda k vizualizácii. Neprekvapuje preto, že choreografa Léa Staatsa invenčná skladba inšpirovala k baletnej adaptácii. Stravinskij ju síce neautorizoval, isté však je, že Scherzo má potenciál stať sa podnetom k vytvoreniu „pohybovej partitúry“. Dielo prebieha v dynamickej hladine „sotto voce“, v cvrlikaní sláčikov a dôvtipných impulzoch dychových drevených nástrojov akoby bolo ukryté tajomstvo života. Má klasický trojfázový pôdorys. Stravinskij ho na báze Maeterlinckovho príbehu interpretoval nasledovne: prvý úsek zaznamenáva dynamický ruch v úli. Druhý, pomalý úsek je ľúbostným a ľúbezným svadobným letom včelej kráľovnej a jej ženícha. Končí sa tak, ako sa končieva v prírode – smrťou ženícha. Kráľovná sa v treťom úseku vracia do úľa, aby založila novú generáciu. V pozadí Scherza fantastique sa ukrýva symbolika kolobehu života. Toto dielo neuniklo pozornosti Sergeja Ďagileva, ktorý v Stravinskom odhalil mimoriadny talent pre originálne riešenie vzťahu hudby a pohybu v 20. storočí. Po uvedení tejto kompozície Stravinskij dostal svoju prvú lukratívnu parížsku ponuku – Vtáka Ohniváka. Ktovie, či by bez Scherza fantastique mal Stravinskij možnosť nastúpiť na svetovú scénu takou raketovou rýchlosťou… Nikolaj Rimskij-Korsakov napísal viac ako tucet opier, ktoré tematicky vychádzali z myšlienok národného obrodenia 19. storočia, ako aj z rozprávkových a historických tém. Libretá vznikli na texty ruských básnikov, napr. Gogoľa, Ťumeneva či Puškina. Práve na motívy jeho básne vznikla Korsakovova posledná opera Zlatý kohútik. Jej námetom je príbeh o zázračnom zlatom kohútikovi, ktorého do daru od astrológa dostane cár Dodon. Kohútik má cára znaveného vládnutím varovať kikiríkaním v prípade, že by krajinu niekto napadol. Astrológ má ale podmienku, výmenou za tento dar mu cár v budúcnosti musí splniť želanie. Jednej noci začne kohútik kikiríkať a cár, vyrušený zo spánku, posiela do boja svojich dvoch synov. O chvíľu sa kikiríkanie ozve znova a to cára donúti, aby sa sám chopil meča. Až na vojnovom poli zistí, že synovia sa mu zabili navzájom. Napriek okolitej hrôze tu cár nachádza svoju novú lásku, krásnu Šemachanskú cárovnú. Je zjavné, že práve ona sa stane astrológovým želaním. Preto cár zabije astrológa, čo sa znepáči zlatému kohútikovi, ktorý ho ďobne do spánku a cár umiera. V epilógu opery vystúpi astrológ, ktorý upokojuje publikum, že len on a cárovná sú skutoční, všetky ostatné postavy boli vymyslené. Je možné, že Korsakov si tému opery vybral zámerne, pretože cár nebol nadšený jeho predchádzajúcimi operami Mlada a Sadko. Dielo z politických dôvodov čakalo na svoje uvedenie dva roky. V tomto čase cenzúra navrhla zmeny, po ktorých by operu bolo možné uviesť, no skladateľ ich neakceptoval. Trval na tom, že opera môže byť uvedená len vo forme ako ju napísal. Kým dielo čakalo na svoje uvedenie, Korsakov nezaháľal a začal vytvárať suitu. Po smrti skladateľa dielo dokončili Korsakovovi žiaci Glazunov a Steinberg podľa inštrukcií jeho manželky.
Pri pokuse o štýlové zaradenie tvorby Ottorina Respighiho sa niektorí autori utiekajú k pomerne vratkému pojmu „impresionizmus“. Hudba je istou impresiou stavu ľudskej duše, ktorá sa chce expresívne, teda vonkajškovo predrať na povrch. Dualizmus „dovnútra a zvnútra“ je jedným z najpevnejších pilierov hudobnej produkcie na všetkých frontoch a v každom čase. Napriek tomu, že Rímska trilógia vznikla nesúvisle, v priebehu takmer dvadsiatich rokov, jednotlivé kapitoly majú množstvo spoločných čŕt. Opojné výjavy Rímskych fontán, impresie Rímskych pínií a portrét hurhaja na Rímskych slávnostiach vyvierajú z hlbín imaginácie. V prvej časti trilógie – Rímskych fontánach – hudba navodzuje dojem krajiny a nálad, ktoré fontány evokujú počas rôznych fáz dňa. Idea hudobného vyjadrenia rôznych spôsobov padania vody a snaha skladateľa zachytiť fontány v tých častiach dňa, v ktorých najviac harmonizujú so svojim okolím a sú najkrajšie pre diváka, je veľmi originálna. Rímske pínie vznikli ako druhé v poradí v roku 1924. Skladateľ nadviazal na poetiku Rímskych fontán (1916), na rozdiel od trblietavých, prchavých obrazov sú však Rímske pínie už akési hmatateľnejšie. Respighi tu doplnil obrovský orchester o tzv.
„buccini“ – špecifické trúbky, používané v dejinách talianskej hudby najmä na bojových poliach. Nešetril ani v sekcii bicích nástrojov, významnú pozíciu majú aj harfa, klavír a organ. Šokujúcim experimentom v období Respighiho života bola integrácia fonogramu (gramofónu) do tretej časti, z ktorého znie záznam originálneho spevu slávika.
Mystický je aj scenár Rímskych pínií. V prvej časti je ešte všetko pozemské; deťúrence šantia počas horúceho dňa v rytme pochodu kdesi medzi píniami „di villa Borghese“.
Respighi nezaprie vplyv Modesta Petroviča Musorgského a jeho Obrázkov z výstavy, zachytávajúcich detské hry alebo tanec kuriatok v škrupinkách v legendárnej suite. Po pozemskosti a šantení v prvej časti nás druhá a tretia časť Rímskych pínií uvádzajú do záhrobných dimenzií. Sme svedkami žalospevu pri malej kaplnke, nachádzajúcej sa kdesi v pustatine, sprevádzaného hlbokými tónmi organu. Nad nimi sa nesie lamentoso lesných rohov a trombónov. V tretej epizóde sa nachádzame na vrchole kopca Janiculum, kde sa v mesačnej noci k nebu vzpína niekoľko osihotených pínií. Nad ránom im nad unikátnym, krehkým tremolom sláčikov zaspieva slávik, vydá im signál k životu. Finále Rímskych pínií, to je spomienka na staroveké udalosti súvisiace s povestnou Via Appia. Temné sily, kruté scény, krvavé výjavy sú odrazu reálne a desivé. Vzápätí sa menia na heroickú výpravu pomedzi zlovestné vízie krížov, lemujúcich Via Appia. Rímske pínie Ottorina Respighiho sú dielom, ktoré človeka vťahuje kamsi do mýtického ireálna. Nevnímame obrovský orchester, vnímame len mystické ozveny z pradávnych čias. Hmotný svet sa rozplýva, ostáva len hudba a jej energia.
JAVORSKÝ, Igor – GOTTHARDTOVÁ, Kristína – archív SF: Text ku koncertom 12.–13. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus AB, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022
Francúzsko-americký dirigent George Pehlivanian sa narodil v Bejrúte v hudobníckej rodine. Vo veku troch rokov sa začal venovať hre na klavíri, od šiestich rokov hre na husliach. V roku 1975 spolu so svojou rodinou emigroval do Los Angeles, kde študoval dirigovanie u Pierra Bouleza, Lorina Maazela a Ferdinanda Leitnera. Dve letá strávil na Academia Chigiana v Siene, kde bol ocenený Diplomom di Merito. V roku 1991 získal ako prvý Američan Grand Prix na Medzinárodnej súťaži v dirigovaní v Besançone.
Odvtedy dirigoval mnohé popredné svetové orchestre ako Londýnsku filharmóniu, Filarmonica della Scala, Rotterdamskú filharmóniu, BBC Philharmonic, Španielsky národný orchester, v severnej Amerike dirigoval symfonické orchestre v Montreale, Baltimore, Houstone, Cincinnati, Indianapolise, St. Paul, Vancouveri, Toronte a i.
George Pehlivanian spolupracuje s prestížnymi sólistami ako Leonidas Kavakos, Vadim Repin, Sarah Chang, Joshua Bell, Janine Jansen, Misha Maisky, Gidon Kremer, Jean-Yves Thibaudet, Arcadi Volodos, Emanuel Ax, Lynn Harrell, Maurice Andre, Evelyn Glennie, Mirella Freni, Ruggero Raimondi, Dimitri Hvorostovsky, Leona Mitchell, Bernarda Fink, Marjana Lipovšek a ďalší.
V rokoch 2005–2008 bol šéfdirigentom Slovinskej filharmónie. Post hlavného hosťujúceho dirigenta zastával v Rezidenčnom orchestri Haag (1996–1999), Viedenskom komornom orchestri (1996–2000), Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz (2002–2012) a v opere v Cagliari. Akopravidelnýopernýdirigentuviedolviaceréopernétituly v operných domoch, ako napr. Mariinské divadlo v Petrohrade, Národná opera v Bordeaux, Cité de la Musique v Paríži, Teatro San Carlo v Neapole, Nová izraelská opera, Teatro Massimo v Palerme či Teatro Lirico v Cagliari.
Ako dirigent sa predstavil aj v rámci mnohých významných festivalov ako napr. Maggio Musicale Fiorentino, Petrohradské biele noci, Brucknerov festival v Linzi, Verdiho festival v Parme, na festivaloch v Ravenne, Aspene, Ravelle, Ľubľane, Granade a ďalších.
Jeho diskografia zahŕňa nahrávky s Londýnskou filharmóniou pre BMG, svetovú premiéru nahrávky diel Sergeya Zhukova s Rezidenčným orchestrom Haag pre Chandos a i. Ako špecialista na súčasnú hudbu realizoval nahrávku skladieb súčasného nemeckého skladateľa Christiana Josta pre Coviello.
V roku 2011 založil vo Francúzsku Touquet International Music Masters, unikátny festival spájajúci národné mládežnícke orchestre Európy. Od roku 2012 je profesorom na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži a od roku 2013 vyučuje dirigovanie na Vysokej hudobnej škole Kataríny Gurskej v Madride.
© 2022 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.