Friday, September 24, 2021 at 7:30 p.m.
BHS – Orchestral Concerts
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Skladateľ Ján Cikker, jeden z hlavných predstaviteľov generácie slovenskej hudobnej moderny, ktorá sa, spoločne s Eugenom Suchoňom a Alexandrom Moyzesom, v tridsiatych rokoch minulého storočia kompozične vzdelávala v majstrovskej triede Vítězslava Nováka na pražskom konzervatóriu, vstúpil do domáceho kultúrneho kontextu predovšetkým ako významný operný autor. Scénické diela ako Juro Jánošík, Mister Scrooge, Hra o láske a smrti, Coriolanus, no predovšetkým Vzkriesenie podľa románového námetu L. N. Tolstého sa natrvalo zapísali do slovenského hudobného dedičstva. Cikker však bol zároveň aj zdatným symfonikom, ktorý vo svojich vrcholných dielach predvojnového i vojnového obdobia (*Capriccio* , Symfonický prológ, Jarná symfónia, Leto, Cantus filiorum, Slovenská suita, Concertino pre klavír a orchester) dokázal bohato zužitkovať skúsenosti zo svojho pražského a viedenského hudobného štúdia. A do tretice, Ján Cikker ako Banskobystričan nemohol stáť bokom od takej významnej dejinnej udalosti ako SNP. Ako jeden z mála slovenských hudobníkov sa aktívne zapojil do príprav povstania, vytvoril známu znelku revolučného vysielača a neskôr ju rozvinul v ikonický Pochod povstalcov. Symfonietta pre orchester op. 16 pochádza z roku 1938 a je autorskou orchestrálnou transkripciou skladateľovej juvenilnej Sonatíny pre klavír, op. 12. Štvorčasťové dielo charakterizuje farbistá, takmer impresionisticky ladená inštrumentácia a bohaté tanečné rytmy, ťažiace zo slovenského folklóru (v poslednej časti nachádzame nespochybniteľné názvuky na ľudovú pieseň Ej, zalužicko poľo).
V roku 1928 uskutočnil francúzsky skladateľ Maurice Ravel štvormesačnú koncertnú cestu po USA. Bola to jeho prvá návšteva amerického kontinentu – skladateľ nikdy predtým v Spojených štátoch nebol a pobyt v novej krajine naňho hlboko zapôsobil: prešiel všetkými významnými mestskými aglomeráciami od New yorku až po východné pobrežie, obdivoval architektúru amerických veľkomiest či dokonalú stavbu mrakodrapov a fascinoval ho nezvyčajný ruch na uliciach. Prekvapila ho tiež vysoká technická úroveň domácich orchestrálnych telies, no vari najviac ho očarila jazzová hudba a černošské spirituály, s ktorými sa zoznámil pri návštevách amerických nočných klubov. Po návrate do vlasti sa Ravel podujal napísať dva klavírne koncerty: ten prvý, D dur, skomponoval v roku 1931 pre rakúskeho klaviristu Paula Wittgensteina, ktorý pri bojoch v prvej svetovej vojne prišiel o pravú ruku. Druhý, zdanlivo hravý a nekonfliktný Koncert pre klavír a orchester G dur, vznikol len o niekoľko mesiacov neskôr a zabezpečil skladateľovi nehynúcu slávu. S koncipovaním diela sa však skladateľ dosť natrápil. „Nedarí sa mi koncert dokončiť,“ písal priateľovi „a tak som sa rozhodol denne spať nie dlhšie ako sekundu. Oddýchnem si, keď prácu dokončím – na tomto svete alebo inde.“ Energickú prvú časť Allegramente s výbušnými rytmami a kaskádami virtuóznych klavírnych pasáží strieda lyrické Adagio assai s nekonečnou trojminútovou melodickou sekvenciou sólového nástroja. Záverečné Presto, ženúce sa dopredu ako víchor, je vari najviac poznačené jazzovou inšpiráciou. Koncert skladateľ venoval klaviristke Marguerite Longovej, ktorá ho pod Ravelovou taktovkou po prvýkrát predniesla v Paríži 14. januára 1932. Triumfálny úspech premiéry diela pokračoval aj pri uvedeniach v ďalších európskych mestách.
29. mája 1913 sa v metropole Francúzska odohrala udalosť, ktorá prenikavým spôsobom vstúpila do hudobnej histórie a nadlho predznamenala jej smerovanie: v ten deň sa totiž v parížskom divadle Théâtre des Champs-Élysées uskutočnila premiéra baletu Svätenie jari Igora Stravinského v podaní Ruského baletu Sergeja Ďagileva, v choreografii Václava Nižinského, ktorá vyústila do škandálu. „Hneď po začiatku predstavenia sa začali ozývať mierne protesty proti hudbe“ – píše Stravinskij v Kronike môjho života. „Pokriky neustávali a ja som o niekoľko minút nahnevaný odišiel z hľadiska; sedel som blízko orchestra a pamätám si, že som praštil dvermi. Nikdy potom ma už nič takto nedopálilo.“ V silnejúcom hluku orchester prakticky nebolo počuť, tanečníci sa orientovali podľa Nižinského, ktorý energicky počítal, „ako keby na lodi vydával pokyny námorníkom.“ Podobný výjav sa odohral o dva mesiace skôr na koncerte Arnolda Schönberga vo Viedni, estetický a štýlotvorný kontext však bol rozdielny. Kým pri uvedení Schönbergovej Komornej symfónie išlo o vyvrcholenie epochy neskorého romantizmu, ktorú skladateľ podrobil prísnej dekonštrukcii, v prípade Stravinského diela išlo o výbuch „brutálnej sily orientálneho primitivizmu“ (Peter Faltin), zhmotňujúcej barbarskú, antiromantickú silu drsného rytmického pohybu, charakterizujúcu hudbu národných škôl skladateľov románskej a slovanskej proveniencie v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia.
Stravinskij začal Svätenie písať v roku 1910, v období, keď končil prácu na hudbe k baletu Vták Ohnivák. „Raz som v sne videl výjav z pohanského rituálu, pri ktorom sa vyvolená obetná panna pred starcami kmeňa, sediacimi v kruhu, utancovala k smrti.“ Predstava tohto rítu skladateľovi dlho nedala spávať a zakrátko začal pomýšľať na ďalšie baletné dielo; s maliarom Nikolajom Rerichom pripravil rozvrh scén a spolupracoval aj pri návrhu kostýmov.
Po čase sa k práci pripojila francúzska maliarka a ilustrátorka Valentine Cross-Hugo a na tvorbe libreta a choreografického pôdorysu mali významný podiel súrodenci Bronislava a Václav Nižinskí. Stravinskij sa s rodinou utiahol do malého penziónu v švajčiarskom mestečku Clarens, kde usilovne komponoval. V novembri 1912 bola práca na diele zavŕšená a začalo sa v Paríži často prerušované obdobie inscenačných príprav. Na generálke deň pred premiérou sa zdalo byť všetko v poriadku: prítomná honorácia na čele s Claudom Debussym a Mauriceom Ravelom sa o diele vyjadrovala v superlatívoch a nič nenasvedčovalo, že sa schyľuje k jednému z najväčších škandálov v dejinách hudby. Výsledok je známy. Lenže už rok po prvom uvedení, v apríli 1914, zaznamenalo Svätenie jari v Paríži triumfálny úspech. Nadšení poslucháči skladateľa vyniesli z divadla na pleciach a za policajnej asistencie ho vláčili po meste.
Svätenie jari, obrazy z pohanskej Rusi, sa stalo jedným z ikonických opusov symfonickej hudby 20. storočia, dodnes fascinujúcim hudobných znalcov i bežných poslucháčov. Nikdy predtým neboli návštevníci koncertov vystavení takému masívnemu prívalu rudimentárnej zvukovej riavy, ktorá sa na nich od prvých tónov predimenzovaného orchestrálneho aparátu divoko, priam sebazničujúco valila. Bola to surová hudobná poetika, na míle vzdialená dobovým predstavám o tradičnom harmonickom jazyku. Skladateľ sa rozhodol šokovať obecenstvo naturalistickým opisom krutostí pohanského obradu, pri ktorom sa mladá dievčina stáva obeťou vítania jari. Tradičný tonálny pôdorys hudobného diela sa prostredníctvom prvkov polyharmónie a polymodality, s využitím komplikovaných asymetrických rytmov, disonantných akordov a nepravidelného metra totálne rozkladá. Od úvodného vstupu sólového fagotu, ktorý cituje tému z litovského folklóru, až po záverečný sofistikovaný Veľký posvätný tanec plného orchestra máme do činenia s majstrovskou hudobnou dramaturgiou, ktorá poslucháča až do konca skladby udrží v napätí.
Premiéru Svätenia jari i ďalších šesť uvedení baletu dirigoval legendárny francúzsky dirigent Pierre Monteux; dnes už vo svete niet seriózneho majstra taktovky, ktorý by ho dokázal obísť. Scénického spracovania diela sa po Nižinskom ujali najvýznamnejší choreografi storočia: Maurice Béjart, Pina Bausch, Martha Graham či Angelin Preljocaj.
MARTON, Ivan: Text ku koncertu 24. 9. 2021, 19:30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021
„Kým jeho vystupovanie a technika… vyžarujú pokoj, precízna a rýchla práca jeho prstov človeka ohromí. Zriedkakedy – ak vôbec niekedy – som sa stretol s takou kombináciou očividnej skromnosti a absolútnej brilantnosti“.
(Sunday Times)
Medzinárodná kariéra Javiera Perianesa ho priviedla na pódiá
tých najprestížnejších koncertných sál, kde účinkuje s poprednými svetovými orchestrami, spolupracuje s dirigentmi ako Daniel Barenboim, Charles Dutoit, Zubin Mehta, Gustavo Dudamel, Klaus Mäkelä, Sakari Oramo, yuri Temirkanov, Gianandrea Noseda, Gustavo Gimeno, Santtu-Matias Rouvali, Simone young, Juanjo Mena, Vladimir Jurowski, David Afkham, François-Xavier Roth, Daniel Harding a hosťuje na festivaloch ako je BBC Proms, Lucerne, La Roque d'Anthéron, Grafenegg, Pražská jar, Ravello, Stresa, San Sebastian, Santander, Granada, Vail, Blossom a Ravinia. Roku 2012 získal Štátnu hudobnú cenu od Ministerstva kultúry Španielska a roku 2019 titul Umelec roka na International Classical Music Awards (ICMA).
V aktuálnej sezóne 2021/2022 bude spolupracovať s orchestrami ako San Francisco Symphony, Filharmónia Luxemburg, London Philharmonic, Toronto Symphony, Sydney Symphony, Orchestre de Chambre de Paris, Filharmónia štátu Sao Paolo, Orchester divadla San Carlo Neapol a mnohými ďalšími.
Perianes často realizuje recitály po celom svete a je tiež vášnivým komorným hudobníkom, ktorý pravidelne spolupracuje s huslistkou Tabeou Zimmermann a Quiroga Quartet. V aktuálnej sezóne uskutoční recitály v mestách ako sú Berlín (Boulez Saal), Florencia, Miláno, Lisabon, Valencia, Oxford, Bogota, Zaragoza a ďalších s programom Láska a smrť, ktorý zahŕňa diela Chopina, Granadosa, Liszta a Beethovena.
Z predchádzajúcich veľmi úspešných účinkovaní Javiera Perianesa môžeme spomenúť prestížne orchestre ako Wiener Philharmoniker, Lipský Gewandhausorchester, Česká filharmónia, orchestre v Chicagu, Bostone, San Franciscu, Clevelande, Washingtone, filharmónie v Osle, Londýne, New yorku a Los Angeles, Orchestre Symphonique de Montréal, Orchestre de Paris, Nórsky a Švédsky rozhlasový orchester alebo Rundfunk-Sinfonieorchester Berlín či Symfonický orchester yomiuri Nippon.
Javier Perianes nahráva výlučne pre značku Harmonia Mundi. Jeho rozsiahla diskografia zahŕňa diela Beethovena, Mendelssohna, Schuberta, Griega, Chopina, Debussyho, Ravela a Bartóka až po skladateľov ako Blasco de Nebra, Mompou, Falla, Granados a Turina. V poslednom období vydal album Jeux de Miroirs s Ravelovým Klavírnym koncertom G dur, kde ho sprevádza Orchestre de Paris a Josep Pons; zahŕňa tiež diela Couperinov náhrobok a Alborada del gracioso. S Tabeou Zimmermann vydal album Cantilena, ktorý je oslavou španielskej a latinsko-americkej hudby. V nedávno vydaných albumoch, ktoré sú poctou Claudovi Debussymu pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia, je nahrávka prvej knihy skladateľových Prelúdií a Estampes a Les Trois Sonates – The Late Works, za čo získal Gramophone Award roku 2019. Naposledy nahral Javier Perianes pre Harmonia Mundi Chopinove Sonáty č. 2 a 3.
pôvodom z Izraela, študoval hru na husliach u Josepha Gingolda a Jaschu Heifetza v USA a kompozíciu u Borisa Blachera v Berlíne. V roku 1974 absolvoval svoj dirigentský debut so Symfonickým orchestrom RIAS v Berlíne. Bol to jeho prvý angažmán, po ktorom nasledovala spolupráca s orchestrami ako Berlínska filharmónia, London Symphony Orchestra, Izraelská filharmónia, Lipský orchester Gewandhaus, Philharmonia Orchestra London, Orchestre National de France, Česká filharmónia, Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme, Londýnska filharmónia, Mníchovská filharmónia, Kráľovská štokholmská filharmónia, Bostonský symfonický orchester, Orchestre de Paris, NHK v Tokiu, Cleveland Orchestra, Budapest Festival Orchestra, Slovenská filharmónia a mnohé ďalšie. Pravidelne účinkuje aj na festivaloch v mestách Salzburg, Berlín, Praha, Viedeň, Mníchov, Tanglewood, Blossom, Verona, Granada, Orange, vo Flámsku a na Festivale Richarda Straussa v Garmisch-Partenkirchen. Pinchas Steinberg zastával funkciu stáleho hosťujúceho dirigenta vo Viedenskej štátnej opere, šéfdirigenta viedenského Rozhlasového symfonického orchestra, umeleckého riaditeľa Orchestre de la Suisse Romande v Ženeve a šéfdirigenta Budapest Philharmonic Orchestra. Ako dirigent sa predstavil v popredných operných domoch po celom svete, ako Royal Opera House v londýnskej Covent Garden, La Scala v Miláne, Opera Bastille v Paríži, v operných domoch v Mníchove, San Franciscu, Berlíne, Ríme, Madride, vo Viedni a mnohých ďalších.
Medzi nahrávky, ktoré ho preslávili, patrí Wagnerov Blúdiaci Holanďan, Catalaniho La Wally pre Sony, live záznamy Mozartovej Korunovácie Tita s Mníchovským rozhlasovým orchestrom pre RCA, Straussovej Mlčanlivej ženy a Křenekovho Orfea a Eurydiky v rámci Salzburského festivalu. Jeho nahrávka Massenetovho Cherubína získala ocenenia Grand Prix du Disque Charles Cros, Diapason d'Or, Cenu nemeckých kritikov a cenu Caecilia Bruxelles. Jeho súčasné a budúce angažmány zahŕňajú koncertné a operné produkcie v Paríži, Tokiu, Sydney, v Madride, Budapešti, Berlíne, Barcelone, Mníchove, Turíne a Helsinkách.
© 2021 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.