Slovenský huslista, pochádza z hudobníckej rodiny. Od roku 2012 je členom a od roku 2016 vedúcim skupiny prvých huslí v Slovenskom komornom orchestri, s ktorým pravidelne vystupuje aj ako sólista (napr. na festivaloch Nová slovenská hudba či Hommage à Bohdan Warchal, cyklus SKO v SF). Je zakladateľom a umeleckým vedúcim komorného orchestra Sinfonietta Bratislava, s ktorým pravidelne pripravuje zaujímavé tematické projekty (Koncert Stradivari I. a II., koncertné turné pri príležitosti 40. narodenín huslistu Dalibora Karvaya a ďalšie). Ako sólista sa doma i v zahraničí predstavil s viacerými orchestrami, akými sú Štátny komorný orchester Žilina, Sinfonietta dell Arte, VivaMusica! orchestra, VivaMusica! ensemble, Komorný orchester ZOE, Nishinomia Youth Chamber Orchestra, Symfonický orchester v Osake, Kanon Ensemble a ďalšie. V oblasti komornej hudby pôsobil v klavírnych triách Bogacz Trio (Slovensko) a Kanon Trio (Japonsko), tiež spolupracoval s mnohými významnými svetovými umelcami ako Vadim Repin, Boris Kuschnir, Alexandra Soumm, Mari Samuelsen či Pablo Barragán. Pravidelne koncertuje aj v zahraničí, najmä v Japonsku. Ako sólista vystúpil so symfonickým orchestrom v Osake pod taktovkou Yusuke Kimota, s Kanon Ensemble (husľové koncerty J. S. Bacha), spolupracoval s klaviristkami Kaori Hasegawa a Mayu Yukawa a viedol majstrovské kurzy v mestách Kobe, Osaka a Akashi. V roku 2018 sa predstavil na sólovom recitáli v koncertnej sieni Shanghai Oriental Art Center v Číne. So svojou sestrou, koncertnou klaviristkou Elen Daughtery, vystúpil na sólovom recitáli na Northwestern State University v USA. Je iniciátorom a organizátorom medzinárodného vzdelávacieho projektu Majstrovské kurzy svetových husľových virtuózov v Bratislave. Od roku 2018 pôsobí ako pedagóg hry na husliach na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, kde založil a vedie aj školský komorný orchester, s ktorým každoročne absolvuje koncertné turné po slovenských mestách.
Hru na violončele študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (K. Filipovič) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (J. Podhoranský). Absolvoval tiež majstrovské kurzy u R. Wallfischa a J. Waltza. Od roku 1997 do roku 2002 zastával post vedúceho violončelovej skupiny v rôznych medzinárodných orchestroch – Young artist's festival Bayreuth, Internationale Junge Orchesterakademie a Idyllwild Summer Arts Festival U.S.A. Od roku 2001 je členom Slovenského komorného orchestra, kde od roku 2016 zastáva post sólo violončelistu. V roku 2002 na letnej akadémii Praha-Viedeň-Budapešť získal s Zwiebel quartet Thomastik-Infeld cenu za interpretáciu Šostakovičových kvartet. Absolvoval tiež viaceré majstrovské kurzy u hráčov významných sláčikových kvartet (Alban Berg, Smetana, Janáček, Bartók). V roku 2008 absolvoval majstrovský semestrálny kurz vo švajčiarskom Bazileji u prof. W. Levina (LaSalle quartet) a R. Schmidta (Hagen quartet). Je členom ansámblov špecializujúcich sa na interpretáciu súčasnej hudby: Veni ensemble, Ostravská banda, EnsembleSpectrum a bol spoluzakladateľom Quasars ensemble. S Miroslavom Tóthom spolupracuje v rôznych improvizačných zoskupeniach, spolu tiež založili Dystopic Requiem Quartet. Príležitostne hrá na barokovom violončele a spolupracuje so súborom Musica Aeterna. Ako sólista spolupracoval s orchestrami ako Janáčková filharmónia Ostrava (R. Kluttig), Slovenská filharmónia (P. Valentovič), Ostrava new orchestra (J. Kalitzke), Ostravská banda (O. Underhill), Slovenským komorným orchestrom (E. Danel), Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Štátnou filharmóniou Košice (M. Lejava) a Quasars Ensemble (I. Buffa). V roku 2024 mu Slovenský Hudobný Fond udelil Cenu Frica Kafendu za výnimočné interpretačné výkony, s prihliadnutím na interpretáciu diela: Johannes Kalitzke – Story Teller, koncert pre violončelo a orchester.
Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Hiroshima Symphony Orchestra, Orquestra Sinfonica Municipal Sao Paulo, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
Vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Orchester pre slovenské publikum objavil mnohé, na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností a každoročne aj prínos svojho zakladateľa – Hommage à Bohdan Warchal. V rámci cyklu Hudba v chrámoch dlhodobo podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Zároveň už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Na začiatku jubilejnej 65. sezóny 2025/2026 sa orchester predstavil na Jesennom festivale duchovnej hudby v Olomouci. V Českej republike odohral aj dva koncerty v rodiskách jeho umeleckých vedúcich (Orlová, Horní Suchá) a v decembri absolvoval aj koncerty v Bulharsku (Sofijská filharmónia, cyklus komorných koncertov) a Grécku (International Chamber Music Festival of Thessaloniki Concert Hall). SKO tradične obohatil aj kultúrne podujatia viacerých slovenských miest (Lučenec, Prešov, Humenné, Michalovce, Piešťany). V rámci zahraničných ciest bude orchester koncertovať aj vo Francúzsku na Festival des Forêts a Flâneries Musicales de Reims. V sezóne po boku orchestra účinkujú poprední sólisti – huslisti Ionian Ilias Kadesha, Dalibor Karvay a Ivan Ženatý, klavirista Igor Ardašev, klarinetisti Igor Františák a Gábor Varga a hobojista Matúš Veľas.
Čajkovskij / Bruch / Szeghy / Martinček / Bloch
Meditácia je prvou a najrozsiahlejšou časťou trojdielneho cyklu Souvenir d'un lieu cher (Spomienka na drahé miesto), ktorý Piotr Iľjič Čajkovskij pôvodne napísal pre husle a klavír. Skladba Kol Nidrei, spracúvajúca motívy tradičného židovského náboženského obradu, pochádza z roku 1880 a je najznámejším dielom nemeckého skladateľa Maxa Brucha. Päťčasťová suita Hommage à Mednyánszky od tohoročnej jubilantky Iris Szeghy je hlbokou hudobnou reflexiou nad obrazmi maliara Ladislava Mednyánskeho. Passacaglia pre sláčikový orchester pochádza z raného tvorivého obdobia slovenského autora Dušana Martinčeka. Autor ju napísal v roku 1965 po ukončení štúdia kompozície u Jána Cikkera. Skladateľ Ernest Bloch pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny, žijúcej vo švajčiarskej Ženeve. Inšpirácie svojej tvorby hľadal v idiómoch židovskej hudby, ktorá sa stala základnou programovou a estetickou orientáciou jeho diel. Štvorčasťové Concerto grosso č. 2 pochádza z roku 1952 a patrí do skladateľovho neoklasicistického obdobia. Na rozdiel od Concerta grossa č. 1 má bližšie k barokovým hudobným modelom, no zachováva si aj prvky moderného harmonického jazyka.
Cyklus troch skladieb pre husle a klavír Souvenir d'un lieu cher, op. 42 (*Spomienka na drahé miesto*), op. 42 patrí k najintímnejším komorným dielam Piotra Iľ jiča Čajkovského. Vznikol na jar roku 1878 v období hlbokej osobnej krízy skladateľa, krátko po nešťastnom manželstve. Útočisko našiel na vidieckom sídle Brailov, patriacom jeho mecenáške Nadežde von Meck. Práve toto pokojné prostredie sa stalo jeho bezpečným priestorom, zvečnené aj v názve diela. Prvá časť cyklu, Méditation, má osobité miesto v kontexte opusu. Vznikla už v marci 1878 vo švajčiarskom Clarens, kde Čajkovskij komponoval svoj slávny Husľový koncert D dur, op. 35. Plánoval ju koncipovať ako pomalú časť koncertu, no po jej sfinalizovaní ju považoval za príliš subtílnu a nahradil ju známou Canzonettou. Méditation však neodložil do šuplíka, prepracoval ju pre husle a klavír a začlenil ako úvodnú časť nového cyklu. Výsledkom je hlboko lyrická, spevná hudba vyznačujúca sa melancholickou kantilénou a postupne gradujúcim výrazom. Celý cyklus bol dokončený koncom mája 1878 a ako prejav vďaky ho skladateľ venoval svojej mecenáške a podporovateľke. Oplýva melodickou invenciou, spevnosťou, sýtou harmóniou a nadčasovou, dodnes obdivovanou schopnosťou vierohodne a pravdivo tlmočiť emócie univerzálnym zrozumiteľným spôsobom tak, že osobité prežívanie každého poslucháča súznie s hudbou.
Dielo Kol Nidrei, op. 47, s podtitulom Adagio na dve hebrejské melódie pre violončelo a orchester, patrí popri Husľovom koncerte g mol k najznámejším a najčastejšie uvádzaným skladbám Maxa Brucha. Skladateľ ho dokončil roku 1880 počas svojho pôsobenia v Liverpoole, kde stál na čele Filharmonickej spoločnosti. Bruch, konzervatívne zakotvený v línii Mendelssohna a Brahmsa, disponoval mimoriadnym zmyslom pre formu a darom kantabilnej, expresívne modelovanej melódie. Kol Nidrei je typickým príkladom tejto estetiky. Ide o voľne koncipovaný akoby epizodický variačný oblúk, v ktorom sólové violončelo vystupuje ako nositeľ spevného, takmer vokálneho prejavu. Už samotné obsadenie, tmavý tenorový register violončela, podopretý mäkkou orchestrálnou faktúrou s harfou, smeruje k imitácii synagogálneho spevu. Bruch tu vedome pracuje s predstavou kantora, ktorého rapsodický, ornamentovaný prednes sa stáva modelom pre sólový part. Prvá, titulná téma pochádza z vyhlásenia Kol Nidre, prednášaného v predvečer sviatku Jom Kippur. Nie je to modlitba v pravom zmysle slova, ale akoby právna formulu rušiaca sľuby. Napriek teologickým sporom sa jej melódia stala jedným z emocionálne najsilnejších momentov židovskej liturgie. Tradícia trojnásobného uvedenia melódie s narastajúcou intenzitou, ktorú mohol Bruch poznať prostredníctvom berlínskeho kantora Abraham Jacob Lichtenstein nachádza paralelu aj v gradácii skladateľovho spracovania. Skladateľov záujem o židovské melódie súvisel práve s kontaktom s Lichtensteinovou rodinou, do ktorej ho uviedol jeho učiteľ Ferdinand Hiller. Hoci bol Bruch protestant, otvorene priznával, že ako umelec hlboko pocítil výnimočnú krásu týchto piesní. Jeho cieľom však nebolo komponovať „židovskú hudbu“ v autentickom zmysle, ale integrovať inšpiračný materiál do vlastného romantického idiómu. Druhá tematická oblasť skladby pochádza z úpravy piesne „Ó, plač nad tými, ktorí plakali pri babylonských riekach“, ktorú zhudobnil Isaac Nathan na text Lorda Byrona zo zbierky Hebrew Melodies. Bruch prevzal strednú frázu tejto piesne a rozvinul ju do lyrickej, široko klenutej meditácie. Aj tu sa však otvára otázka autenticity. V kontexte 19. storočia však bola dôležitejšia symbolická hodnota. Predstava starobylej hebrejskej piesne, rezonujúcej s romantickým záujmom o historickú pamäť.
Iris Szeghy patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej hudby druhej polovice 20. storočia a zároveň predstavuje jednu z prvých významných ženských skladateliek, ktoré sa dokázali presadiť v domácom kontexte. Na rozdiel od Viery Janárčekovej, ktorá svoju kariéru rozvíjala najmä v emigrácii, Szeghy si vybudovala pozíciu už na Slovensku, hoci jej tvorba neskôr našla širšie uplatnenie predovšetkým v zahraničí, kde dodnes žije a pôsobí. Jej umelecká dráha je zároveň dôležitým príspevkom k prekonávaniu rodových stereotypov v hudobnej tvorbe. Svojou odvahou pripravila cestu ďalším generáciám skladateliek. Z kompozičného hľadiska je jej tvorba charakteristická syntézou dvoch pólov. Hlbokej zakorenenosti v európskej hudobnej tradícii a otvorenosti voči avantgardným technikám 20. storočia. Tento „dialóg starého a nového“ však u nej nevyúsťuje do ostrého kontrastu, ale do organickej integrácie. Tradičné formy (napr. ciaccona) pretvára prostredníctvom súčasných zvukových prostriedkov, pričom pracuje aj s netradičnými technikami tvorby tónu či elektroakustickými prvkami. Inšpiráciu nachádza aj mimo hudby, vo výtvarnom umení, literatúre či archaickom folklóre. Jej tvorba je podkutá vycibrenou intelektualitou a neutíchajúcou túžbou spoznávať okolitý svet. „ ***Hommage à Mednyánszky*** (Pocta Mednyánszkemu) vznikla v roku 2022 pôvodne ako Sláčikové kvarteto č.3, v rovnakom roku som na objednávku Kammerorchester Basel urobila z diela verziu pre sláčikový orchester. Jej premiéra odznela v marci 2023 vo švajčiarskom Bazileji. Dielo je inšpirované obrazmi uhorského maliara Lászlóa Mednyánszkeho (1852 – 1919), výnimočnej umeleckej a ľudskej osobnosti, stúpenca barbizonskej školy a impresionizmu v Uhorsku. Sila výrazu a nálad jeho obrazov, práca so svetlom a farbami svedčí o maliarovej vysokej senzitivite a majstrovstve. Mednyanszkého pozornosť patrila predovšetkým prírodným motívom, mnoho jeho obrazov je však venovaných i človeku – ľudskému utrpeniu a biede, zvlášť sociálne nízkych vrstiev, a hrôzam 1. svetovej vojny. Môj výber jeho šiestich obrazov (inšpirácií šiestich častí môjho diela) zohľadňuje toto spektrum v kondenzovanej forme: so štyrmi krajinomaľbami (z toho jedna s vtákmi ako dominantným motívom), jedným obrazom s vojenskou tématikou a jedným veľmi osobným obrazom smrti. Jemnosť a prchavosť nálad na jednej strane, na druhej expresívny výraz v ponurých i žiarivých farbách, pri niektorých obrazoch i ich závažné obsahové posolstvá boli pre mňa výzvou pre nájdenie adekvátneho hudobného výrazu. Svet sláčikov disponuje bohatou škálou zvukových farieb i dynamiky, mnohorakými možnosťami textúry, vysokou technickou pohyblivosťou i schopnosťou vytvoriť transcendentnú kontempláciu – to všetko sa mi zdalo pre hudobnú reflexiu Mednyánszkeho obrazov ideálne.“ (Iris Szeghy)
Kontrapunktické myslenie neprestáva udivovať profesionálov aj laikov svojou vnútornou logikou a zároveň poetickou pôsobivosťou. Ide o spôsob uvažovania, v ktorom sa hudobná myšlienka konštruuje s mimoriadnou presnosťou tak, aby prísnosť jej vzťahov bola v súlade s harmonickým znením. Jednotlivé hlasy sa prelínajú, nadväzujú na seba a predsa sú samostatné. Výrazne formulovaná téma, predstavuje stabilný, takmer nemenný princíp, akúsi hudobnú konštantu, okolo ktorej sa rozvíja živý a premenlivý tok variácií. Tento princíp nachádza svoje osobitné naplnenie v žánri passacaglie, ktorý si už od minulosti vybudoval pevné miesto v dejinách hudby, či už ako samostatná forma alebo ako súčasť rozsiahlejších kompozičných celkov. Jej príťažlivosť pretrváva dodnes a je akousi tichou vyzývateľkou všetkých skladateľov. O životnosti a významovej stabilite passacaglie svedčí aj jej podoba v tvorbe Dušana Martinčeka, jednej z výrazných osobností slovenskej hudobnej scény. Bol skladateľom, poznajúcim najnovšie trendy európskej avantgardy minulého storočia, no zároveň aj silne ukotveným v tradícii. Jeho tvorba vyrastá z úcty k minulosti a z vedomia kontinuity, ktoré považoval za základné hodnoty. Viedli ho k hľadaniu osobitého výrazu, v ktorom sa kontrapunktická práca a variačné princípy stávajú prostriedkom na zachytenie trvalosti aj premenlivosti hudobného myslenia. Passacaglia z roku 1965 predstavuje koncentrovaný, no výrazovo intenzívny príklad tejto estetiky. Vznikla v období, kedy slovenská hudba inklinovala k experimentu, no Martinček ostal verný vlastným zásadám. Jeho hudobná reč sa v tom čase opierala o rozšírenú tonalitu, dôraz na melodicko rytmickú myšlienku a cit pre formovú prehľadnosť. Inšpiráciu nachádzal v tradícii novoromantickej klavírnej literatúry aj v tvorbe skladateľov začiatku dvadsiateho storočia, pričom jeho výraz osciloval medzi lyrickou jemnosťou a dynamickejším, rytmicky akcentovaným gestom. Neskorší vývoj jeho štýlu priniesol väčšiu expresivitu, zvukovú vynaliezavosť a záujem o sonoristické kvality hudby, no vždy pri zachovaní vnútornej disciplíny a rešpektu k forme.
Švajčiarsko-americký skladateľ Ernest Bloch patrí k výrazným osobnostiam hudby 20. storočia, ktorého tvorba spája neskororomantickú expresivitu s modernými harmonickými postupmi a osobitou spiritualitou. Pôsobil aj ako pedagóg na Cleveland Institute of Music, kde vzniklo jeho Concerto Grosso No. 1 (1925). Dielo reagovalo na diskusie o budúcnosti tonality a hudobného jazyka. Forma concerta grossa má svoj pôvod v baroku, najmä v dielach skladateľov ako Arcangelo Corelli či Georg Friedrich Händel. Je založená na princípe kontrastu medzi menšou skupinou sólistov (concertino) a väčším orchestrom (tutti). Tento princíp koncertantnosti, teda dialóg a napätie medzi individuálnym a kolektívnym hudobným prejavom, sa stal základom pre vznik moderného sólového koncertu. Dôležitú úlohu zohráva aj dynamický kontrast, často realizovaný tzv. terasovitou dynamikou (striedanie „nahlas – potichu“ bez plynulých prechodov), ktorá umocňuje dramatický účinok hudby. Bloch vo svojom Concerto Grosso č. 1 túto barokovú formu aktualizuje. Je syntézou historickej formy a modernej hudobnej reči, pričom zachováva jasnú štruktúru, kontrastnosť a rytmickú energiu. Jeho neskoršie Concerto Grosso č. 2 sa ešte viac približuje pôvodnému barokovému modelu. Je komponované pre sláčikové kvarteto (concertino) a sláčikový orchester (tutti). Štvorčaťovému pôdorysu dominuje typické striedanie kontrastov temp, nálad a výrazov. Čo len umocňuje večné úvahy ľudí diskutujúcich o hudbe, že práve kontrast a vzájomná dialektika je prazákladom všetkého hudobného diania.
