Preskočiť na obsah
Časť - z - 0:00 / 0:00
◁◁ 5s
5s ▷▷
Piesňový večer III – Mária Porubčinová / Róbert Pechanec
Utorok 24. júna 2025 | MSSF

Piesňový večer III – Mária Porubčinová / Róbert Pechanec

Utorok 24. júna 2025 o 19:00 | MSSF | | | [zverejnené 2025-07-01]

Skladatelia: Jevgenij Iršai (*1951), Erik Satie (1866–1925), Klement Slavický (1910–1999), Giuseppe Verdi (1813–1901) | Prídavky: Francesco Cilea (1866–1950)

Robert Pechanec

Študoval na Štátnom konzervatóriu v Žiline v triedach A. Kállaya a D. Švárnej. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede D. Buranovského. Už počas štúdia na konzervatóriu sa začal venovať spolupráci so spevákmi a v roku 1990 absolvoval majstrovské kurzy pre spev so sprievodom klavíra pod vedením Brigitte Fassbaenderovej a Wolframa Riegera. Dôkazom jeho úspešnej spolupráce so spevákmi sú mnohé ocenenia z domácich i zahraničných súťaží, napríklad ceny pre najlepšieho korepetítora z Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (2004, 2005) a Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidra-Trnavského v Trnave (2008).

V rokoch 2000 – 2004 pôsobil na Wexfordskom opernom festivale ako korepetítor a šéf naštudovania viacerých produkcií. V rámci festivalu účinkoval na piesňových recitáloch s poprednými sólistami tohto festivalu (I. Tarasov, K. Andrejev, D. Bruera, J. Gubanova, T. Monogarova, L. Kostiuk, M. Werba, B. Jovanovich).

Z pravidelných komorných partnerov spomeňme sopranistku Adrianu Kučerovú, s ktorou vystúpil na viacerých koncertoch doma i v zahraničí (Paríž, Monte Carlo, Brusel, Salzburg, Malta, Bordeaux, Štrasburg), tenoristu Pavla Bršlíka, s ktorým úspešne vystúpil na koncertoch v Berlínskej štátnej opere i Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli. S basistom Štefanom Kocánom vystupoval vo Viedni, Paríži i na festivale Pražská jar. Sopranistku Máriu Fajtovú sprevádzal na úspešnom cykle koncertov v Kambodži na počesť osláv 50. narodenín kambodžského kráľa Norodoma Sihamoniho. V roku 2009 s ňou nahral komorné CD s názvom Pensive Songs. S Adrianou Kučerovou spolupracoval na CD s nahrávkou slovenských ľudových piesní v úpravách svetových skladateľov.

Mária Porubčinová

Etablovaná operná a koncertná umelkyňa na Slovensku i v zahraničí vyštudovala spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Zlatice Livorovej. S úspechom sa zúčastnila na viacerých medzinárodných súťažiach – Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského (Cena za najlepšiu interpretáciu diel slovenského autora), Hans Gabor Belvedere Singing Competition, Concorso Iris Adami Coradettiv. Bola finalistkou Medzinárodnej speváckej súťaže Montserrat Caballé v španielskej Zaragoze, roku 2009 obsadila tretiu priečku na Medzinárodnej speváckej súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni a získala najvyššie ocenenie spolu s cenou publika na Competizione dell'Opera v Drážďanoch.

Svoj javiskový debut absolvovala ako titulná postava v Dvořákovej opere Rusalka na scéne Janáčkovej opery v Brne. V Štátnej opere v Banskej Bystrici stvárnila postavu Múdrej ženy v rovnomennej jednoaktovke Carla Orffa, ako aj Pucciniho Sestru Angeliku, s ktorou sa predstavila aj na javisku Opery SND, kde následne naštudovala postavu Katreny v Jakubiskovej inscenácii Suchoňovej Krútňavy a neskôr Marienku v Smetanovej Predanej neveste (za ktorú získala Cenu Literárneho fondu a nomináciu na Dosky 2009). V roku 2024 tu premiérovala Smetanovu Hubičku v réžii A. Hlinkovej. Spolupracovala so Staatstheater Braunschweig v Nemecku, kde účinkovala v inscenácii opery A. C. Gomesa Salvator Rosa, v Mascagniho opernom titule Isabeau a vo Weberovej opere Čarostrelec. V roku 2023 debutovala v postave Libuše v rovnomennej opere B. Smetanu v Národnom divadle v Prahe, neskôr túto postavu uviedla v Smetanovskom cykle v Ostrave a aj na bratislavských BHS. Spolu s gitaristom Borisom Bertokom a Hummelovým sláčikovým orchestrom vydala vianočné CD s názvom Tichá noc. Ďalej sa predstavila ako Chrysothemis v Straussovej Elektre, pod taktovkou Juraja Valčuhu v Slovenskej filharmónií, pravidelne spolupracuje aj s ŠKO Žilina.

Piesňový večer III – Mária Porubčinová / Róbert Pechanec

Klement Slavický bol jedným z najvýraznejších českých skladateľov druhej polovice 20. storočia. Reagoval na mnohé vplyvy vrátane folklóru z jeho milovanej Moravy. Giuseppe Verdi je symbolom operného umenia a doslova kultovou postavou v tejto oblasti. Popri jeho tvrdej práci na pôsobivých drámach relaxoval pri tvorbe pôvabných alebo vášnivých piesní. Jevgenij Iršai je takisto osobnosťou, ktorá akoby stelesňovala všetky duchovné ale aj štrukturálne polohy hudobného umenia. Na báze akejsi fatálnej obavy o stratu základných etických hodnôt ľudstva ponúka množstvo výrazových polôh nasýtených psychologickým prienikom do podstaty danej témy či námetu. Erik Satie bol na prelome 19. a 20. storočia duchovným vodcom nastupujúcej avantgardy. Nedal sa spútať žiadnym „systémom“, konal slobodne a často pikantne provokujúco.

[ Igor Javorský píše: ]

V prírodných kultúrach kmeňových spoločenstiev nemajú ľudia dodnes sformulované zákonitosti verbálnej komunikácie na úrovni sofistikovaného jazyka. Informácie prenášajú pohybmi, gestami, signálnymi výkrikmi, skandovaním. Rituálne slávnosti vedené šamanom uvádzajú týchto ľudí do tranzu, do stavu akéhosi „kolektívneho poznania“ čohosi, čo je ukryté v ich vnútri a v stave extázy začína byť aktívne. O takýchto tajomných energiách ducha možno niečo tušíme, ale nedokážeme ich dôsledne pomenovať. Jazyk a reč nás teda obklopujú, zabezpečujú plynulú a zväčša aj jednoznačnú komunikáciu. Je tu však aj čosi viac o čom vieme, že to určite existuje, že je to v nás. Čosi čo nás uvádza do polohy neistoty. Jedným z banálnych príkladov je vyznanie lásky – city sú horúce, ale jazyk tuhne hanbou, neistotou, obavami zo zlyhania. Človek „onemie“. Môže si pomôcť metaforou, poetickými prirovnaniami… Je ale obvyklé, že sa radšej spoľahne na hudbu, na romantickú pieseň, ktorá má dať zreteľne najavo všetko o našich zámeroch. Milostná pieseň je nádhernou formou darčeku a vyznania lásky.

Ľúbostná lyrika je od pradávna prepojená na hudbu, na pieseň – či už je to v sfére ľudového umenia, folklóru, alebo vo „veľkom umení“. Iným príkladom je prastarý mýtus. Všetky silné mytológie sveta sú bytostne viazané na spev. Mýty a legendy sa nerozprávajú, mýty sa spievajú a prenikajú hlbšie do vnútra ľudskej duše. Hudbou uvádzajú človeka do jeho pred-histórie, do oblastí, ktoré nie je schopný vedomím podchytiť. Iným príkladom je jednoduchá uspávanka – dieťa upadá do stavu spánku vďaka matkinmu spevu, jej hlasu, intonácie Pieseň či spev dokážu plačúce dieťatko upokojiť aj keď plačom prejavuje výraznú nespokojnosť s tým, čo sa vôkol neho odohráva. Existuje množstvo iných príkladov, v ktorých jazyk a reč nedokážu riešiť to, čo účinne rieši hudba, respektíve pohyb. Reč a jazyk síce ostávajú primárnou formou komunikácie z hľadiska ich praktického využitia v každodennom živote. V istých špecifických situáciách však pôsobia neadekvátne konkrétne, nie sú výstižné. Je všeobecne známe konštatovanie: „tam, kde slovo končí, začína sa hudba“.

Ľudová lyrika je skvelým príkladom komunikačnej súčinnosti slova a hudby. Ľudové umenie však žiadne dejiny nepozná, pozná len silu ľudského ducha. Aj folklór citlivo reaguje na historické udalosti, ako systém si však zachováva svoje kritériá. Bol a vždy bude s človekom. Očisťuje ho od nánosov všetkého, čo ho nerobí slobodným. Pre hudobníkov s vyvinutým zmyslom pre slobodu ducha je preto folklór základom ich tvorby. Čím silnejší je proces dehumanizácie, tým potrebnejšie je ľudové umenie. Český, respektíve moravský skladateľ Klement Slavický bol pozitívne posadnutý vôľou konať slobodne. Mal svojho geniálneho predchodcu v Leošovi Janáčkovi, ktorý v tomto zmysle konal bez zaváhania. Vo svojej dobe žal zo strany akademických hodnostárov ostrú kritiku a posmešky. Čas však ukázal, že práve on otváral hudbe nové horizonty. Slavického skladateľská poetika bola akýmsi „otvoreným systémom“, spontánne reagoval na mnohé vplyvy a podnety. Nechcel sa stať závislým na žiadnom oficiálnom „štýle“ či „technike“. Hudba preňho bola najdokonalejším štýlom aj technikou. Aj v čase komunistických represií sa prezentoval mimoriadne sugestívnou duchovnou hudbou. S kolegom a priateľom Miloslavom Kabeláčom skúšali navštevovať kurzy rôznych skladateľských techník. Napokon si obidvaja uvedomili, že potrebujú byť slobodnými hudobníkmi, bez akýchkoľvek štýlových obmedzení. Aj preto Slavický permanentne inklinoval k folklóru ako k symbolu takejto slobody.

Je to celkom jednoduché. Určite kvôli nevyčerpateľnej stupnici citov, pre svoje základné ľudské túžby – šíastie, slobodu, lásku. Tieto ľudské ,pracity' nikdy nemôžu stratií svoju pôsobivosí, pretože sú základom, sú večnými princípmi ľudstva, celého citového života…“ . Skladateľ sa intenzívnejšie zaoberal folklórom už počas Druhej svetovej vojny (cyklus Spev rodnej zeme). V jeho knižnici sa našli dôležité zbierky ľudových piesní vrátane tých od Leoša Janáčka a Bélu Bartóka. Slavický s folklórom naozaj žil a dýchal. Expresívny cyklus Ej, srdénko moje (1954) je ukážkou takejto „symbiózy“. Skladateľ si vybral len ľudové texty; hudobná zložka piesní je výlučne jeho dielom. Tak, ako Janáček, aj on dôsledne ovládal rytmické, intonačné, výrazové zákonitosti ľudového prejavu, takže jeho piesne znejú v ich ľudovom smerovaní presvedčivo. Z pôvodného počtu 12 piesní napokon do cyklu zaradil len polovicu. Každá z piesní je síce samostatná, ako celok však cyklus vytvára akúsi mikrodrámu mladej ženy s jej prudkými emóciami, očakávaniami, žiaľmi, sklamaniami. Emotívne texty nadobúdajú vďaka Slavického hudbe na výrazovej aj významovej intenzite a prenikajú tak ľahšie hlbšie do vedomia poslucháča.

Emočná účinnosť hudby bola prvoradým krédom aj pre maestra Giuseppe Verdiho. Neprekonateľný veľmajster talianskej opery 19. storočia túžil vo svojich drámach práve po výrazovej intenzite jednotlivých scén a situácií. Verdiho neprajníci znevažujú väčšinu jeho diel práve kvôli tejto „lacnej“ emočnej sýtosti a kvôli priamočiarym súvislostiam s ľudovou hudbou. Chýba im výraznejší podiel autorskej štylizácie v segmentoch operných príbehov. O operách zo stredného tvorivého obdobia (*Rigoletto, Trubadúr, La Traviata*) svojho času aj školské učebnice na Slovensku neuvážene písali ako o „ľudových operách“. Verdi bol hrdým Talianom, bol však najmä veľkým človekom. Taliansky jazyk má hudbu v sebe zakódovanú, je potom celkom logické, ak Verdiho hudba znie „ľudovo“. Verdi ako operný autor sa nachádza napriek „zlým rečiam“ na vrchole slávy v oblasti kráľovského žánru. Menej známe sú jeho piesne, niektoré z nich akoby boli štúdiami pre operné scény, pre árie. V iných sa Verdi od opery odpútal a riešil ich šarmantne, elegantne, salónne. Perduta ho la pace patrí určite do prvej z uvedených kategórií. Je súčasťou cyklu Seste Romanze I z roku 1838, teda z obdobia, kedy ešte skladateľ nebol aktívny ako operný skladateľ (jeho prvý divadelný titul Oberto, gróf zo San Bonifacia pochádza z roku 1839). Text tejto pôsobivej piesne – alebo akejsi skice opernej árie – pochádza z Goetheho Fausta a aj tento fakt akoby naznačoval, že Verdi mal v úmysle spracovať náročnú literárnu predlohu. Pieseň napísal ešte ako mladík, jej výraz aj štruktúra už však avizujú veľké sopránové scény z neskorších titulov (najmä Leonoru v Trubadúrovi alebo Ameliu v Maškarnom bále). Vzletná pieseň Ad una stella pochádza z kolekcie Seste Romanze II z roku 1845. Text pre Verdiho napísal vynikajúci Andrea Maffei a skladba už väčšmi inklinuje k piesňovej lyrike. Pôvabné Stornello (1869) je v kontexte Verdiho hudby až priveľmi „pouličné“, či „kabaretné“ – je však určite dielom veľkého Maestra, ktorý v každom svojom diele (azda s výnimkou krvavého Macbetha) velebil hodnotu lásky a oddanosti.

Cyklus piesní Jevgenija Iršai We Outgrow Love na texty Emily Dickinson reflektuje fenomén lásky z odlišného uhla. Americká poetka bola a dodnes je v niektorých aspektoch jednou z „Unanswered Questions“ – nezodpovedaných otázok v duchu známeho symfonického opusu iného Američana, Charlesa Ivesa. Mysteriózna „žena v bielom“ na jednej strane prahla po láske, na druhej strane o nej pochybovala a často ju dávala do súvislostí so stratou, so smrťou. Provokovala súčasníkov asketickými, krátkymi veršami, v ktorých bola pointa zahalená v nepriehľadných oparoch a symboloch. Jevgenij Iršai je autorom, schopným a ochotným bezprostredne reagovať na udalosti „tu a teraz“. V zásade však patrí medzi mimoriadne skladateľské osobnosti, ktoré akoby sa vymykali z chodu štandardných „dejín hudby“. Historické kategórie „štýlu“, „školy“, „techniky“ v súvislosti s jeho hudbou blednú v ich význame, strácajú zmysel a opodstatnenie. Pre Iršaia sú záväzné a platné predovšetkým základné etické kategórie ľudského života. Ovláda a zvláda rôzne systémy, školy, techniky… Predovšetkým však načúva ohlasom z hlbín duše, v ktorých je hudba zakódovaná v jej rýdzosti a dokonalosti. Pre Iršaia nie je potrebné dokazovať „čo všetko a ako to dokáže“. Iršai je akýmsi médiom pre transfer utajovaných základov hudby a hudobnosti do vedomia súčasníka. Disponuje brilantnou skladateľskou logikou, napriek tomu však radšej načúva logike ozývajúcej sa v hĺbke jeho duše a mysle.

Cyklus na Dickinsonovej poetické „aforizmy“, popretkávané úvahami o kontrapunkte „bytia“ a „nebytia“ je prejavom tendencií skvelého hudobníka vrátiť hudbe to, čo jej pod tlakom umelej logiky často upierame. Jevgenij Iršai k sebe svojou vášňou pre slobodnú hudbu láka množstvo aktívnych hudobníkov, každý z nich v jeho hudbe cíti „tú svoju“ príležitosť odbremeniť sa od pretvárky a neadekvátnej štylizácie.

Podobné zámery a ciele mal aj excentrický Francúz Erik Satie. Na scéne dejín hudby sa ocitol v kritickom období prelomu 19. a 20. storočia, kedy chradli klasické ideály a horlivo sa hľadali nové alternatívy. Satie sa od mladosti prejavoval ako rebel; nebol ochotný sa podrobiť žiadnemu „logickému“ kompozičnému systému. Cítil, že samotná hudba je najlogickejším z nich. Bol preto vylúčený zo štúdií na Parížskom konzervatóriu a zarábal si na život ako barový klavirista na povestnom Montmartri. Tam začali vznikať jeho známe kompozície: klavírne miniatúry a piesne. Satie celý život vášnivo holdoval alkoholu, čo pravdepodobne takisto podnietilo jeho bizarné vízie a reakcie. V niekoľkých projektoch sa celkom vzoprel štandardným postupom a tým fascinoval hudobníkov smerujúcich k slobode hudobného prejavu (Maurice Ravel, Claude Debussy, Parížska Šestka a iní). Satieho piesne preto takisto inklinujú k istému druhu „škandálu“ a citlivé námety lásky riešia so značnou dávkou irónie a občas tragikomickej kabaretnej poetiky.

JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 24. 6. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Piesňové večery, Cyklus P, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025

Klement Slavický – Ej, srdénko moje

Nad Strážnicú jasno

Nad Strážnicú jasno, hej!
Nad horama mračno!
Nepřišél šohajek,
gdo ví co ho zašlo.
Nepřišél šohajek,
gdo ví co ho zašlo.

Ej, srdenko moje,
co že mňa tak bolíš,
snad sa ty mi viec už
nigdá nezahojíš?
Zahojil by jeden,
ale neví jako,
zahojil by druhý,
ale je daleko, daleko.

Šohajku s modrýma očima

Šohajku, šohajku
s modrýma očima,
věru bych za tebú
Dunaj přeskočila.

Dunaj přeskočila,
moře přebrodila,
za tebú, šohajku,
abych ťa lúbila.
Šohajku, šohajku
s modrýma očima.

Těžko temu kameňovi

Těžko temu kameňovi,
co pod vodú plyne,
ešče tíže je šak temu,
gdo keho miluje.

Já su sama taková,
aj já sem milovala,
šohajíčka mi vzali,
zůstala sem tak sama.

Ej, ej, zůstala sem tak samúčká
jako ta hruščička v poli,
šak já si zavolám Janíčka,
on mi to srdéčko zhojí.

Poď, Janíčku, poď ke mně,
přisedni si podle mně,
ať mně to srdéčko víc nebolí,
ať se mé srdéčko rozveselí!
Ej, ej, ať mně to srdéčko víc nebolí,
ať se mé srdéčko rozveselí!

Pověz mi, má milá

Pověz mi, má milá,
proč si tak spanilá,
proč si tak pěkná,
proč si tak pěkná?

A co bych nebyla,
dyž su rychtářova,
a co bych nebyla,
dyž su rychtářova!

Očička mám jako trnka,
nožičky mám jako srnka,
proto su, můj milý,
proto su tak pěkná.

Teď už vím, má milá,
proč si tak spanilá,
proč si tak pěkná,
proč si tak pěkná.

Studená rosenka

Studená rosenka
tej noci padala,
dyž sem, šohájku,
dveřa za tebú,
za tebú zavírala.

Studená rosenka,
studená jako led,
nemožu ťa, můj šohajku,
nemožu ťa zapomnět!

Jednou zapomenu,
po druhé spomenu,
po třetí, ach, můj šohajku,
slzy líca polejú.

Nemožu ťa, můj šohajku,
nemožu ťa zapomnět!

Byla sem ešče malá

Byla sem ešče malá,
dyž sem k vám chodívala,
za tebú, můj šohajku,
za tebú, můj šohajku.

A čím sem byla věčí,
mívala sem tě radší,
můj nejmilejší,
můj nejkrásnější.

Teď si mně však zradil,
mé srdenko ranil!
Proč si mně, šohajku,
tu ránu zasadil?

Giuseppe Verdi – Seste Romanze I, Perduta ho la pace (Luigi Balestra)

Giuseppe Verdi – Šesť romancí I, Môj pokoj (voľný preklad)

Perduta ho la pace,
ho in cor mille guai;
Ah, no, più non spero
trovarla più mai.

Môj pokoj je tam,
moje srdce je mdlé,
už nenájdem pokoja,
už nikdy nie.

M’è buio di tomba
ov‘egli non è;
Senz’esso un deserto
è il mondo per me.

Kde nie je môj pán,
tam hrob svoj mám,
celučký svet
je pre mňa žlč a jed.

Mio povero capo
confuso travolto;
Oh misera, il senno,
il senno m’è tolto!

Moja hlávka, ach,
je potrestaná,
moja úbohá myseľ
roztrieštená.

Perduta ho la pace,
ho in cor mille guai;
Ah, no, più non spero
trovarla più mai.

Môj pokoj je tam,
moje srdce je mdlé,
už nenájdem pokoja,
už nikdy nie.

S’io sto al finestrello,
ho gl‘occhi a lui solo;
S’io sfuggo di casa,
sol dietro a lui volo.

Za ním sa dívam
okienkom,
za ním len chodím,
keď vonku som.

Oh, il bel portamento;
oh, il vago suo viso!
Qual forza è nei sguardi,
che dolce sorriso!

Jeho odvážny krok,
jeho driečny vzrast,
jeho očí sila
a úsmev úst!

E son le parole
un magico rio;
Qual stringer di mano,
qual bacio, mio Dio!

Ako ľahko plynie
reč kúzelná,
ako ruku stíska,
ako sa bozkať vie.

Perduta ho la pace,
ho in cor mille guai;
Ah, no, più non spero
trovarla più mai.

Môj pokoj je tam,
moje srdce je mdlé,
už nenájdem pokoja,
už nikdy nie.

Anela congiungersi
al suo il mio petto;
Potessi abbracciarlo,
tenerlo a me stretto!

Po ňom, môj bože,
sa túžbou chviem.
Ó kiežby som ho zastihla,
kiežby uvidela.

Baciarlo potessi,
far pago il desir!
Baciarlo! e potessi
baciata morir.

Keby som ho držať smela,
keby bozkať mohla,
keby som pri bozkoch
jeho zahynula!

Giuseppe Verdi – Seste Romanze II, Ad una stella (Andrea Maffei)

Šesť romancí II, K hviezde (voľný preklad)

Bell’astro della terra,
Luce amorosa e bella,
Come desia quest’anima
Oppressa e prigioniera
Le sue catene infrangere,
Libera a te volar!

Krásna hviezda na nebi,
svetlo lásky a krásy,
ako veľmi túži táto duša,
utláčaná a uväznená,
rozlomiť svoje putá,
a slobodne vzlietnuť!

Gl’ignoti abitatori
Che mi nascondi, o stella,
Cogl’angeli s’abbracciano
Puri fraterni amori,
Fan d’armonie cogl’angeli
La spera tua sonar.

Neznámi obyvatelia,
ktorých ukrývaš, ó hviezda,
objímajú sa s anjelmi
v čistej, bratskej láske,
fanúšikovia anjelskej harmónie
kde tvoja nádej bude znieť.

Le colpe e i nostri affanni
Vi sono a lor segreti,
Inavvertiti e placidi
Scorrono i giorni e gli anni,
Nè mai pensier li novera,
Nè li richiama in duol.

Naše viny a trápenia
sú navždy skryté,
nepozorovane a pokojne
plynú im dni i roky,
nemyslíme na nich,
ani za nimi netreba smútiť.

Bell’astro della sera,
Gemma che il cielo allieti,
Come alzerà quest’anima
Oppressa e prigioniera
Dal suo terreno carcere
Al tuo bel raggio il vol!

Krásna hviezda večerná,
drahokam, čo nebo zdobí,
ako by mohla táto duša,
utláčaná a uväznená,
z väzenia pozemského
k tvojmu krásnemu lúču vzlietnuť!

Giuseppe Verdi – Stornello (anonym)

Stornello (voľný preklad)

Tu dici che non m’ami… anch’io non t’amo…
Dici non vi vuoi ben, non te ne voglio.
Dici ch’a un altro pesce hai teso l’amo.
Anch’io in altro giardin la rosa coglio.

Hovoríš, že ma nemiluješ… je teba tiež nie…
Hovoríš, že ti na mne nezáleží, mne tiež nie.
Hovoríš, že už chytáš inú rybku.
Ja už tiež trhám ruže v inom záhone.

Anco di questo vo’che ci accordiamo:
Tu fai quel che ti pare, io quel che voglio.
Son libero di me, padrone è ognuno.
Servo di tutti e non servo a nessuno.

Chcem, aby sme sa na tomto zhodli:
rob, čo sa ti páči, ja urobím tiež čo chcem.
Som voľná, každý nech je svojím pánom.
Slúžim všetkých a zároveň nikomu.

Costanza nell’amor è una follia;
Volubile io sono e me ne vanto.
Non tremo più scontrandoti per via,
Né, quando sei lontan mi struggo in pianto.
Come usignuol che uscì di prigionia
Tutta la notte e il dì folleggio e canto.

Vernosť v láske je hlúposť;
Som nestála a som na to hrdá.
Už sa nechvejem, keď ťa stretnem na ulici,
ani sa netrápim v slzách, keď si ďaleko.
Ako slávik, čo vyšiel z klietky,
celú noc aj deň šantím a spievam.

Jevgenij Iršai – We Outgrow Love (Emily Dickinson)

Jevgenij Iršai – Aj z lásky raz vyrastieme

We outgrow Love

Aj z lásky raz vyrastieme (voľný preklad)

We outgrow love like other things
And put it in the drawer,
Till it an antique fashion shows
Like costumes grandsires wore.

Aj z lásky vyrastieme raz
a skončí v poličke,
kde vyjde z módy ako kroj
po našej babičke.

I took my power in my Hand

Vzala som silu, odvahu (Milan Richter)

I took my Power in my Hand
And went against the World
’Twas not so much as David had
But I was twice as bold

Vzala som silu, odvahu,
so svetom biť sa chcela;
slabšia než Dávid kedysi,
no dvakrát taká smelá.

I aimed by Pebble but Myself
Was all the one that fell
Was it Goliath was too large
Or was myself too small?

Kamienkom hodila som:
sama som padla, zlyhala.
Goliáš — priveľký bol,
či ja som bola primalá?

They say that “Time assuages”

Vraví sa: „Čas, ten lieči…“ (Milan Richter)

They say that “Time assuages”
Time never did assuage
An actual suffering strengthens
As Sinews do, with age

Vraví sa: „Čas, ten lieči…“
čas nikdy neliečil.
Len bolesť mocnie s rokmi,
ako sval viac má síl.

Time is a Test of Trouble
But not a Remedy
If such it prove, it prove too
There was no Malady
Time never did assuage

Čas je len skúška smútku,
nie liek. Čo premôcť ním?
Ak vylieči, tak svedčí:
„Ten nebol nemocný.“

Each life converges to some centre

Každý život smeruje k nejakému stredu (voľný preklad)

Each life converges to some centre
Expressed or still;
Exists in every human nature
A goal,

Každý život smeruje k nejakému stredu
Vyjadrený či skrytý;
V každej ľudskej prirodzenosti
Je cieľ,

Ungained, it may be, by a life‘s low venture,
But then,
Eternity enables the endeavoring
Again.

Možno nedosiahnutý v biednom pokuse života,
No potom
Večnosť dáva možnosť
Skúsiť to zas.

I never lost as much but twice

Dvakrát som prišla o toľko (Milan Richter)

I never lost as much but twice,
And that was in the sod.
Twice have I stood a beggar
Before the door of God!

Dvakrát som prišla o toľko
– zem zacelila ranu.
Dvakrát som ako žobráčka
prišla pred božiu bránu.

Angels twice descending
Reimbursed my store
Burglar! Banker Father!
I am poor once more!

Anjeli dvakrát zleteli
nahradiť, čo boh predal.
Ty zlodej, bankár! Otec! Zasa som,
už po tretí raz, bedár.

Erik Satie – Tendrement (Vincent Hyspa)

Erik Satie – Nežne (voľný preklad)

D’un amour tendre et pur
afin qu’il vous souvienne,
Voici mon coeur, mon coeur tremblant,
Mon pauvre coeur d’enfant
Et voici, pâle fleur
que vous fites éclore,
Mon âme qui ce meurt de vous
Et de vos yeux si doux.

Z nežnej a čistej lásky,
aby ste pamätali,
tu je moje srdce, moje chvejúce sa srdce,
moje úbohé detské srdce.
Hľa bledý kvet,
ktorý ste nechali rozkvitnúť,
moja duša, ktorá umiera pre vás,
pre vaše oči, také nežné.

Mon âme est la chapelle,
Où la nuit et le jour
Devant votre grâce immortelle,
Prie à deux genoux mon fidèle amour.

Moja duša je kaplnka,
kde vo dne i v noci
kľačiac sa modlí moja verná láska,
pre vašu nesmrteľnú milosť.

Dans l’ombre et le mystère
Chante amoureusement
Un douce prière,
Païenne si légère,
C‘est votre nom charmant.

V tieni a tajomne
spieva ľúbostne
sladkú modlitbu,
pohanskú a nežnú,
vaše očarujúce meno.

D’un amour tendre et pur…

Z nežnej a čistej lásky…

Des roses sont écloses
Au jardin de mon coeur,
Ces roses d‘amour sont moins roses
Que vos adorables lèvres en fleur.

Ruže rozkvitli
v záhrade môjho srdca,
tie ruže lásky sú menej ružové
aké sú rozkošné vaše rozkvitnuté pery.

De vos main si cruelles
Et dont je suis jaloux,
Effeuilles les plus belles,
Vous pouvez les cueillir,
le jardin est à vous.

A vašimi rukami tak krutými,
ktoré vám závidím,
otrhajte tie najkrajšie
a pozbierajte ich,
tá záhrada je vaša.

D’un amour tendre et pur…

Z nežnej a čistej lásky…

Erik Satie – La diva de l’empire (Dominique Bonnaud & Numa Blès)

Diva impéria (voľný preklad)

Sous le grand chapeau Greenaway,
Mettant l‘éclat d‘un sourire,
D’un rire charmant et frais
De baby étonné qui soupire,
Little girl aux yeux veloutés,
C’est la Diva de l’Empire.
C’est la rein’ dont s’éprennent
Les gentlemen
Et tous les dandys
De Piccadilly.

Pod veľkým Greenaway klobúkom,
Dodáva lesk úsmevu,
Čarovný a svieži smiech
Udiveného dieťaťa, ktoré vzdychá,
Dievčatko so zamatovým pohľadom,
To je Diva Impéria.
Kráľovná, do ktorej sa zamilujú
všetci gentlemani
a fešáci
z Piccadilly

Dans un seul “yes” elle mettant de douceur
Que tous les snobs en gilet à coeur,
L’accueillant des hourras frénétiques,
Sur la scène lancent des gerbes de fleurs,
Sans remarquer le rire narquois
De son joli minois.

Do jediného „yes“ vkladá toľko nežnosti,
Že všetci snobi v srdiečkových vestách,
Vítajú ju nadšenými výkrikmi,
Na javisko hádžu kytice kvetov,
Bez toho, aby si všimli posmešný úsmev
na jej rozkošnej tváričke.

Elle danse presque automatiquement
Et soulève, oh très pudiquement,
Ses jolis dessous de fanfreluches,
De ses jambes montrant le frétillement.
C‘est à la fois très très innocent
Et très très excitant.

Tancuje sťa bábka,
A dvíha, ó veľmi hanblivo,
Svoje pôvabné čipkované spodničky,
v mihotavom pohybe jej nôh.
Je to zároveň veľmi veľmi nevinné
A veľmi veľmi vzrušujúce.
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie : Olesia Stepura kamery, strih, postprodukcia, Stano Beňačka svetlá, Andrej Osvald zvuk, Marek Piaček réžia
© Slovenská filharmónia 2025
Koncert bol zverejnený v utorok 1. 7. 2025.
Bulletin
Otvoriť bulletin
Naskenujte QR kód pre mobilné zobrazenie
Rýchla pomoc
Otvoriť pomocníka Stlačte Medzerník na spustenie prehrávania. F pre celú obrazovku. na posúvanie v čase. Všetky skratky zobrazíte klávesou ?
Klik na pri názve koncertu si koncert odloží medzi Obľúbené — nájdete ich kedykoľvek pod hviezdičkou v hlavičke stránky. Ďalším klikom ho zo zoznamu zase uberiete. Bez prihlásenia sa zoznam ukladá do tohto prehliadača, takže na inom zariadení ho neuvidíte.
Klik na pri názve koncertu je hlas do hitparády — čím viac srdiečok koncert má, tým vyššie sa v hitparáde ocitne. Hlasovať môžete aj bez prihlásenia; ďalším klikom srdiečko zase uberiete.
Klik na ikonku skopíruje adresu priamo na záložku, v ktorej sa práve nachádzate — komu ju pošlete, tomu sa otvorí rovno tam.
Tím
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie: Olesia Stepura kamery, strih, postprodukcia, Stano Beňačka svetlá, Andrej Osvald zvuk, Marek Piaček réžia © Slovenská filharmónia 2025
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej