Mladé talenty

V pravidelne plynúcom kolobehu sveta sa čas od času stávajú veci, ktoré jeho zvyčajne vyvážený chod výraznejšie narušia. Rozmer, závažnosť tohto narušenia a jeho vplyv na dejiny sveta, je niekedy zrejmý hneď, inokedy až s odstupom času. Neočakávané a nezvyčajné veci však posúvajú ľudstvo vpred, a to nielen tie pozitívne, ale aj negatívne, ak sme schopní sa z nich poučiť. Medzi pozitívne zvláštne javy patrí aj fenomén tzv. zázračných detí. V oblasti hudby sa prejavuje ako medzi skladateľmi, tak medzi interpretmi a dnešný koncert je krásnym príkladom ich prepojenia.

Johann Sebastian Bach sa narodil v Eisenachu do rodiny s bohatou hudobníckou tradíciou, a tak mal už od detstva vhodné zázemie pre rozvoj svojho talentu. keď Johann Sebastian ako desaťročný osirel, ujal sa ho najstarší brat Johann christoph, ktorý bol organistom a mladšieho brata učil hrať na klávesových nástrojoch a hudobnú teóriu. Behom svojho života bol Bach uznávaný najmä ako hráč na klávesových nástrojoch a improvizátor. Ako skladateľ sa slávy dočkal viac menej až po smrti. V Bachovej inštrumentálnej sólovej tvorbe pochopiteľne dominujú diela pre čembalo, resp. klavír, či pre organ. Ako výborný huslista (základy mu už v predškolskom veku dal jeho otec) však svoje skvelé porozumenie sláčikovým nástrojom zúročil napríklad v cykle šiestich Sonát a partít pre sólové husle, BWV 1001 – 1006, či v šiestich Suitách pre sólové violončelo, BWV 1007 – 1012, pričom oba cykly patria ku kmeňovému repertoáru daných nástrojov. Preludio – prvá časť z Partity pre husle sólo č. 3 E dur, BWV 1006 je jednou z najznámejších častí celého cyklu. Je virtuóznym úvodom k nasledujúcim tanečným častiam Partity (_Gavotte en Rondeau_ tvorí jej tretiu časť) a má improvizačný charakter. Hudobný materiál z Preludia Bach neskôr použil vo svojich dvoch kantátach: Wir danken dir, Gott, wir danken dir, BWV 29 a Herr Gott Beherrscher aller Dinge, BWV 120a. V roku 1933 transkriboval pre klavír tri časti z Partity E dur Sergej Rachmaninov. Partita E dur existuje aj ako BWV 1006a v Bachovej vlastnej úprave pre lutnu, resp. lutnové čembalo, no dnes ju v transkripcii pomerne často uvádzajú najmä gitaristi.

O niečo mladší Bachov súčasník – francúzsky husľový virtuóz a skladateľ Jean-Marie Leclair – pochádzal síce zo skromných pomerov, no jeho otec – amatérsky hudobník – dokázal podnietiť vážny záujem o hudbu vo viacerých svojich ratolestiach. Jean-Marie sa spočiatku venoval nielen hudbe, ale aj tancu – ako tanečník pôsobil v balete v Lyone či Turíne. Behom svojho života sa preslávil skôr ako husľový virtuóz než ako skladateľ. Za svoje kompozície získal uznanie až s odstupom času. Muzikológ prvej polovice 20. storočia Georges Poulain, gróf zo Saint-Foix, ho dokonca neváhal nazvať „francúzskym Bachom“. Ako huslista pôsobil Leclair istý čas aj v rámci tzv. Concert Spirituel – renomovanej série prvých koncertov pre verejnosť vo Francúzsku. Niet divu, že väčšinu jeho skladieb tvoria husľové koncerty a sonáty. Sonáty zo Štvrtej knihy (_op. 9_) pochádzajú z rokov 1738–1743 a štýlovo smerujú k predklasicistickým kompozíciám. V Sonáte pre husle a klavír D dur, op. 9, č. 3 sa mieša starší barokový štýl s vyvíjajúcim sa novým štýlom. úvodná časť sonáty Un poco andante sa rozvíja v intenciách galantného štýlu. V druhej časti Allegro dominuje nad polyfóniou homofónia, pričom základnou hnacou silou je chytľavá melódia. Naopak tretia časť Sarabanda odkazuje na obľúbenú hudobnú formu baroka, ktorá mala svoje stále miesto najmä v tanečných suitách. Posledná rýchla časť Tambourin je Leclairovou pôsobivou imitáciou preludovania sedliackych muzikantov.

Prípad Piotra Iľjiča Čajkovského je príkladom toho, že príliš veľký talent, aj keď sa najprv potláča, respektíve nerozvíja akoby mal, si svoju cestu skôr či neskôr nájde. Čajkovského rodičia o chlapcovom hudobnom nadaní vedeli, avšak oni i skladateľ sám dávali dlhší čas prednosť racionálnej voľbe – dráhe úradníka. Napokon sa však osud naplnil a Čajkovskij sa stal jedným z najväčších romantických skladateľov. Popri jeho slávnych baletoch a symfóniách sa medzi najobľúbenejšie koncertantné skladby vôbec zaradili jeho dva koncerty – Klavírny koncert b mol a Husľový koncert D dur. Približne v rovnakom období ako tento Husľový koncert vznikli aj Čajkovského tri skladby pre husle a klavír Souvenir d'un lieu cher, op. 42 (_Spomienka na drahé miesto_), ktoré neskôr pre husle a orchester inštrumentoval iný významný ruský skladateľ Alexander Glazunov. Cyklus, ktorého súčasťou sú okrem Melódie pre husle klavír Es dur, op. 42, č. 3 aj Meditácia (1. časť) a Scherzo (2. časť), dokončil Čajkovskij na jar 1878 v Brailove na Ukrajine. V tomto meste skladateľ rád pobýval v rodinnom sídle svojej mecenášky a dôverníčky Nadeždy von Meck, ktorá mu rezidenciu počas svojej neprítomnosti prepožičiavala. V Melódii sa vystrieda pre Čajkovského typická melanchólia v krajných úsekoch s pôvabnou strednou časťou grazioso scherzando.

Cigánske melódie, op. 20 španielskeho romantického husľového virtuóza a skladateľa Pabla de Sarasateho si získali trvalú popularitu ako u interpretov, tak u poslucháčov. Sarasate ako zázračné dieťa už v ranom veku predčil svojou hrou na husliach otca, ktorý synovi dával prvé hodiny. Už ako dvanásťročný sa stal študentom prestížneho Parížskeho konzervatória. Cigánske melódie pre husle a orchester, ktoré patria k k skladateľovým najslávnejším kompozíciám vôbec, skomponoval Sarasate v roku 1878. Jedná sa o jednočasťovú kompozíciu rozdelenú do štyroch úsekov, ktorej tematický základ tvoria cigánske melódie maďarskej proveniencie. V skladbe sa prelínajú pomalé úseky plné vášne a intenzívnych emócií s vskutku brilantnými pasážami, ktoré dávajú vyniknúť interpretovej neomylnej technike a radosti z rýchlej hry.

Temperovaný klavír I a II Johanna Sebastiana Bacha – teda dve zbierky 24 prelúdií a fúg vo všetkých tóninách – predstavujú podľa Hansa von Bülowa Starý zákon hudby. Je to jedno z najdômyselnejších diel hudobnej literatúry vôbec. Ťažisko dvojice prelúdia a fúgy býva zvyčajne na druhej z nich, no v prípade Prelúdia a fúgy Es dur, TK I, BWV 852 akoby tomu bolo opačne. Prelúdium, odvíjajúce sa netradične väčšinu času v štvorhlasej kontrapunktickej sadzbe, pôsobí ako závažnejšia časť z dvojice. Naopak fúga sa vyznačuje vzletnosťou ba až bezstarostnosťou. Pri počúvaní tejto skladby môže mať poslucháč nevšedný zážitok tak z pôsobivo upradeného hudobného tkaniva neochvejne smerujúceho k jednoznačnému vrcholu, ako aj z Bachovej inovatívnosti a schopnosti vyvolať v človeku moment prekvapenia.

Jedným z najznámejších prípadov zázračných detí bol celkom iste Wolfgang Amadeus Mozart. Od raného detstva sa jeho nevídaný talent prejavoval pri hre na klavíri aj pri komponovaní. V mladom veku je dôležité, ako s výnimočným talentom dieťaťa naložia jeho rodičia. Mozartov otec, na rozdiel napr. od otca Ludwiga van Beethovena, pristupoval k synovmu nadaniu rozumne. Pre malého Mozarta a jeho sestru Mariu Annu, zvanú Nannerl, zariaďoval množstvo vystúpení a koncertných ciest. Zároveň však dbal na systematický rozvoj ich talentu a jeho prioritným cieľom nebola snaha vyťažiť z nadania detí čo najviac po finančnej stránke. Mozartova genialita sa prejavovala nielen v hre na klavíri, ale aj v kompozícii. Udivoval rýchlosťou, akou z jeho mysle tryskali hudobné nápady. Bol typom skladateľa, ktorý komponoval bezprostredne, bez mnohých dodatočných opráv. Jeho hudobné výpovede hýria hravosťou, priezračnosťou, iskrou. Iné zase svojou hĺbkou a intenzitou zasiahnu vnútro duše. Mozartovo variačné majstrovstvo sa prejavilo okrem iného aj v jeho 17 variačných skladbách pre klavír. Skomponovanie 9 variácií D dur na Duportov Menuet, KV 573 spadá do obdobia jednej z Mozartových koncertných ciest po Európe, v rámci ktorej v roku 1789 zamieril do Drážďan, Lipska a Berlína. Na rozdiel od väčšiny svojich variácií, kedy si ako tému zvolil nejakú ľudovú alebo inú, v tom čase obľúbenú pieseň, si Mozart pre KV 573 vybral Menuet z Violončelovej sonáty, op. 4 č. 6 popredného violončelistu prelomu 18. a 19. storočia Jeana-Pierra Duporta. Táto voľba mala však aj pragmatický dôvod: Mozartova finančná situácia nebola priaznivá a jednou z nádejí na jej zlepšenie bolo aj jeho prijatie u kráľa Fridricha Viliama II. Pruského. Aby zvýšil svoje šance na audienciu, skomponoval variácie na Duportovu tému; Duport bol totiž riaditeľom kráľovskej kapely a jeho skladby kráľ veľmi obľuboval. Mozartove Variácie vynikajú brilantnosťou, nápaditosťou, hravosťou. Ich optimistický charakter sa na chvíľu zmení v VI. variácii Minore. Od VII. variácie však opäť zavládne veselá nálada, ktorú krátko sčerí už len mierne zadumaná VIII. variácia. V závere Mozart opäť pripomenie Duportovu tému v zreteľnej podobe.

Ďalším zázračným dieťaťom bol romantik Fryderyk Chopin. Jeho nástrojom bol klavír a už po svojom prvom verejnom koncerte v siedmich rokoch bol označovaný za druhého Mozarta. Počas štúdia na Varšavskom konzervatóriu ho jeho pedagógovia označovali ako hudobného génia. chopinovo klavírne umenie spočívalo nielen v pozoruhodnej technickej disponovanosti, ale aj v nesmiernej farebnosti pri tvorbe tónu či v umení pedalizácie. Skôr než búrlivými forte pasážami udivoval svojich poslucháčov poetickou intimitou, hĺbkou prejavu, či magickými pianissimami. Chopinova tvorba hýri menšími formami, akými sú mazúrky, polonézy, valčíky, nokturná, impromptus a ďalšie. Zvláštne miesto v jeho tvorbe zastávajú štyri klavírne balady, v ktorých realizoval inovácie po formovej i výrazovej stránke. chopina koncepčne inšpirovali literárne balady, vrátane diel poľského autora Adama Mickiewicza. Avšak to, že by Chopinove skladby mali vyjadrovať konkrétny obsah niektorých Mickiewiczových balád, sa muzikologickým výskumom nepotvrdilo. Literárne balady zväčša spracovávajú tragické, tajomné, či melancholické témy. Chopinova Balada č. 3 As dur, op. 47 sa však z tohto rámca pomerne vymyká. Viac ako smútok a tragika sa skladbou nesú pozitívne odtiene. Balada As dur je dramatická, jej charakter je však skôr rozhodný a odhodlaný, než tragický. Pôsobivé sú aj iskrivé slnečné záblesky, či úseky s tanečným charakterom. Prúd rozmanitých hudobných nálad napokon vyústi do grandiózneho záveru.

Z hľadiska štýlu a výrazu je najvýraznejším spestrením dnešného koncertu Prelúdium a fúga Des dur, op. 87 č. 15 Dmitrija Šostakoviča, jedného z vedúcich predstaviteľov hudby 20. storočia. Jeho výrazný hudobný talent sa prejavil už v skorom detstve, avšak Šostakovič ho odmietal systematicky rozvíjať. Naliehaniu svojej matky, výbornej klaviristky a synovej prvej učiteľky hudby, sa podvolil až v deviatich rokoch. Nič však nezmeškal a už ako trinásťročný bol prijatý na slávne Petrohradské konzervatórium, kde študoval klavír a kompozíciu. Šostakovičov život nebol vôbec jednoduchý a okrem iného musel často zápasiť s nástrahami stalinského režimu. Preto hrá v jeho tvorbe dôležitú úlohu irónia a sarkazmus ako určitá forma úniku či vzdoru, ktoré môžeme nájsť i v Prelúdiu a fúge Des dur z 24 prelúdií a fúg, op. 87. Šostakovič ako veľký obdivovateľ Bacha rozvinul svojím cyklom odkaz Bachovho Temperovaného klavíra. Priamym impulzom ku skomponovaniu tohto cyklu bolo interpretačné umenie klaviristky Tatiany Nikolajevy, ktorá skladateľa očarila, keď ju ako člen poroty počul hrať na Bachovskej súťaži v Lipsku v roku 1951. Nikolajeva bola aj prvou interpretkou Šostakovičovho opusu 87. Prelúdium a fúga Des dur patrí medzi najznámejšie skladby v rámci cyklu. Ich vzájomný kontrast umocňuje určitá tanečnosť prelúdia, ktoré by mohlo predstavovať akýsi zvláštny dedinský tanec, postavená voči rytmickej a metrickej nepravidelnosti fúgy, ktorá môže evokovať napríklad zbesilý únik pred nočnou morou.

Čajkovskij je tiež autorom viacerých sólových skladieb pre klavír. Téma a variácie F dur, op. 19, č. 6 patria k tým menej známym, no o to zaujímavejším. Nasledujúc po Večerných snoch, Humoristickom scherze, Lístku do pamätníka, Nokturne a Capricciose uzatvárajú cyklus Šiestich skladieb, op. 19, ktorý skladateľ skomponoval v roku 1873 krátko po dokončení Búrky – symfonickej fantázie podľa Shakespeara. Potenciál lyrickej témy sa postupne odhaľuje v nasledujúcich dvanástich variáciách: či už v akordickej staccatovej IV. variácii Allegro vivace leggiero, ľúbostnej V. variácii Andante amoroso, rozhodnej VI. variácii s prvkami fugata Allegro risoluto, alebo v pôvabnej IX. variácii Alla mazurka. K odkazu svojho obľúbeného skladateľa Roberta Schumanna sa Čajkovskij hlási v XI. variácii Alla Schumann. Allegro brillante. Schumannove klavírne diela boli jednak inšpiráciou pre Čajkovského klavírne opusy, jednak ich rád sám hrával. Po XII. variácii uzatvára skladbu i celý opus pôsobivá kóda.

Fenomén zázračne nadaných detí a hudobných géniov sa ako červená niť nesie našimi úvahami. Rozlúčme sa teda Čajkovského slovami, ktoré na margo hudobných géniov napísal v roku 1878 svojej mecenáške Nadežde von Meck: „Neverte tým, ktorí sa vás snažia presvedčiť, že komponovanie je iba chladným cvičením pre intelekt. Jedinou hudbou, ktorá na nás dokáže zapôsobiť a dojať nás, je hudba, ktorá prýšti z hlbín skladateľovej duše, keď je pohnutý inšpiráciou. Niet pochýb o tom, že aj najväčší hudobní géniovia niekedy pracovali bez inšpirácie. Tento hosť neodpovedá vždy na prvé pozvanie. Musíme stále pracovať a umelec, ktorý má sebaúctu, nesmie založiť ruky pod zámienkou, že nemá náladu. Ak budeme čakať na náladu, bez toho, aby sme sa jej snažili vyjsť na polcestu, ľahko sa staneme indolentnými a apatickými. Musíme byť trpezliví a veriť, že inšpirácia príde k tým, ktorí dokážu prekonať svoju nechuť.“