Schmidt / Čajkovskij

Propagátor Mahlerovej hudby, dirigent Bruno Walter (1876 – 1962), spomína na svoje krátke pôsobenie v mestskom divadle v Bratislave na sklonku 19. storočia ako na neveľmi inšpirujúce. Mesto, ktoré hudobník pokladal za provinčné, však nežilo úplne nezaujímavým hudobným životom. Jeho obraz zanechal v esejách v knihe Túžby a spomienky dirigent Cirkevného hudobného spolku, skladateľ a pedagóg Alexander Albrecht (1885 – 1958). Na Deň svätej Cecílie sa v Dóme sv. Martina pravidelne uvádzala Beethovenova Missa solemnis, Veľký piatok patril tradične Haydnovým Posledným siedmym slovám Spasiteľa na kríži. Nešlo však len o produkcie cirkevnej hudby zastrešené Cirkevným-hudobným spolkom: v meste pôsobil orchester, ktorý hrával koncerty vo veľkej sále radnice. Na predvedenie svojej Siedmej symfónie týmto telesom pricestoval do Bratislavy údajne Anton Bruckner (1824 – 1896). Operná spoločnosť uvádzala diela Meyerbeera, Verdiho, Wagnera a Gounoda. V meste vystúpili klaviristi Fanz Liszt, Anton Rubinstein, Eugène d´Albert, huslista Ede Reményi, slávne speváčky Alice Barbi a Rosa Papier, ale aj Meiningenský orchester, ktorý dirigoval Hans von Bülow (1830 – 1894). Dnešnú Bratislavu minimálne štyrikrát navštívil aj Johannes Brahms, udržiavajúci priateľské vzťahy s rodinami riaditeľa pošty Karla Vrabelyho, ktorého dcéry boli talentované klaviristky, i s rodinou právnika Karola Jurenáka. Brahms v dnešnej Bratislave v roku 1867 odohral klavírny recitál a v roku 1883 sa v Župnom dome zúčastnil uvedenia svojej kantáty Rinaldo na pozvanie mestského archivára Johanna Nepomuka Batku. Bratislava bola v posledných dekádach „starého sveta“ miestom, kde sa mohol efektívne rozvíjať mimoriadny hudobný talent štvorice študentov Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia: Franza Schmidta, Ernő Dohnányiho (1877 – 1960), Bélu Bartóka (1881 – 1945) i samotného Albrechta. Ten sa ako jediný do Bratislavy po štúdiách natrvalo vrátil. „Prešporskí rodáci“ Franz Schmidt a Ernő Dohnányi sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia stali pedagógmi kompozície mladého pezinského rodáka Ľudovíta Rajtera (1906 – 2000), ktorý neskôr pôsobil ako dlhoročný dirigent i šéfdirigent Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave i Slovenskej filharmónie. Hold svojmu viedenskému pedagógovi Schmidtovi vzdal Rajter prvou kompletnou nahrávkou skladateľových symfónií so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave pre Opus v 80. rokoch 20. storočia. V tom čase to bol priekopnícky počin, na ktorý neskôr nadviazali dirigenti ako Neeme Järvi, Paavo Järvi, Vasilij Sinaisky či naposledy Jonathan Berman a BBC National Orchestra of Wales.

Muzikológ a kritik Hans Keller (1919 – 1985) napísal, že Franz Schmidt patril ako skladateľ, dirigent, klavirista a komorný hráč k najtalentovanejším hudobníkom, s akými sa počas svojho života stretol. Neskoršiu recepciu tvorby tohto skladateľa poznačilo spájanie funkcií, ktoré zastával v kultúrnom živote v Rakúsku, s politickým udalosťami v 30. rokoch 20. storočia. „Hudba si našla cestu k mojej duši prostredníctvom organu v chráme,“ napísal skladateľ v nedatovanej autobiografickej skici z prvých dekád 20. storočia, no dôležitým pre jeho vzťah k hudbe bolo tiež rodinné prostredie. Obaja Schmidtovi rodičia boli muzikálni. Otec hral na dychových nástrojoch, matka na klavíri, pričom skladateľ píše, že práve ona bola jeho najlepšou učiteľkou. Na mladého hudobníka, ktorý bol v dnešnej Bratislave považovaný za „zázračné dieťa“ a neskôr študoval u klavírneho mága Theodora Leschetizkého (1830 – 1915), mal významný vplyv františkánsky organista Felicián Môcik (1861 – 1917), v hudbe sa zdokonaľoval aj u otca Ernőa Dohnányiho. Ten bol síce profesorom matematiky a fyziky, no tiež disponovaným violončelistom. Dôležitým pre Schmidta bol aj kontakt s Rudolfom Maderom, organistom v Dóme sv. Martina, ktorý v tom čase hrával na novom nástroji Vincenta Možného. Kontakt so svetom umenia sprostredkoval mladému hudobníkovi salón Heleny Bednáricsovej, učiteľky klavíra, u ktorej sa schádzali významní hudobníci. Tam sa Schmidt zoznámil aj so svojím budúcim učiteľom vo Viedni, Leschetizkým, ktorého viedenskú triedu však napokon nespokojný opustil. V roku 1888 sa rodina presťahovala z Bratislavy do Viedne, kde Franz Schmidt nastúpil na Konservatorium der Gesellschaft der Musikfreude in Wien, aby študoval hudobnú teóriu u Roberta Fuchsa (1847 – 1927) a hru na violončele u Karla Udela (1844 – 1927) a Ferdinanda Hellmesbergera (1863 – 1940). Jeho talent mu neskôr zabezpečil miesto u Viedenských filharmonikov, hrával tiež vo Viedenskej dvorskej opere, ktorej orchester v tom čase dirigoval Hans Richter (1843 – 1916) a od roku 1897 aj Gustav Mahler (1860 – 1911). V orchestri pôsobil s umelcami ako Arnold Rosé (1863 – 1946) alebo Friedrich Buxbaum (1869 – 1948). Aj kvôli sporom v telese a nenaplneným umeleckým ambíciám hľadal Schmidt po čase uplatnenie pre svoj talent inde, na toto obdobie spomína v už citovanej autobiografickej skici. Zmieňuje sa v nej, ako mu počas účinkovania v jednom z viedenských salónov domáca pani s dešpektom povedala „… bohužiaľ nie ste umelcom, len hudobníkom v opernom orchestri.“ V roku 1901 sa Schmidt stal pedagógom, neskôr riaditeľom a v rokoch 1927 – 1931 rektorom hudobnej akadémie – dnes Universität fur Musik und darstellende Kunst. Vyučoval hru na violončele, klavíri i kompozíciu. Medzi jeho priateľov a obdivovateľov patrili významné osobnosti viedenského hudobného života, vrátane Arnolda Schönberga (1874 – 1951), ktorý musel neskôr kvôli svojmu pôvodu emigrovať do USA. Práve v období silnejúceho národnosocialistického hnutia, predohry k „Anschlussu“, sa Schmidt ako „najvýznamnejší skladateľ Východnej marky“ stal bez zvláštneho pričinenia obľúbencom nacistov. Ako prejav priazne dostal objednávku na skomponovanie slávnostnej kantáty Deutsche Auferstehung, ktorej dokončenie až do svojej smrti odkladal. Odvrátenou stranou Schmidtových profesionálnych úspechov, ktorého známi označovali ako „politicky naivného“, boli jeho privátne tragédie. Jeho prvá manželka bola umiestnená v psychiatrickej nemocnici a v rámci nacistického programu eutanázií v roku 1942 usmrtená. Dcére Eme, ktorá zomrela pri pôrode dieťaťa, skladateľ venoval svoju poslednú, Štvrtú symfóniu – veľké dielo, ktoré mu právom zabezpečilo status jedného z najvýznamnejších rakúskych symfonikov prvej polovice 20. storočia. Franz Schmidt zomrel 11. februára 1939 v Perchtolsdorfe pri Viedni. Ťažiskom Schmidtovho kompozičného odkazu je štvorica symfónií a oratórium Das Buch mit sieben Siegeln (Kniha so siedmimi pečaťami), ktoré malo premiéru dva mesiace po pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku, ďalej je autorom dvoch klavírnych koncertov, komornej hudby, skladieb pre klavír (vrátane kompozícií pre ľavú ruku dedikovaných Paulovi Wittgensteinovi) a organ.

Symfónia č. 1 E dur predstavuje Schmidtov prvý veľký skladateľský úspech v čase, keď ešte pôsobil ako violončelista v opere. Dvadsaťšesťročný skladateľ prihlásil dielo v septembri 1900 do súťaže o Beethovenovu cenu, ktorú usporadúvala Gesellschaft der Musikfreunde vo Viedni. Symfónia cenu získala a Schmidt v januári roku 1902 uviedol premiéru skladby, ktorú naštudoval Konzertvereinorchester. Skladateľ neskôr spomínal, že úspech diela negatívne poznačil jeho vzťahy s Mahlerom, ktorý sa v tom čase tiež snažil získať uznanie ako tvorca symfónií. Niektorí autori pripisujú Schmidtov úspech konzervatívnemu viedenskému prostrediu. Schmidtova Prvá symfónia anticipuje v mnohých ohľadoch jeho tri ďalšie symfonické opusy. Predstavuje neskororomantickú syntézu rakúsko-nemeckej tradície tohto hudobného druhu a spája v sebe monumentálnosť (1. časť Sehr langsam – sehr lebhaft a finále) s lyrikou (2. časť Langsam s pastorálnymi motívmi), koncíznu motivicko-tematickú prácu prepájajúcu jednotlivé časti s využívaním variačného princípu, kontrapunktu a chorálovými témami, pripomínajúcimi Brucknera, u ktorého Schmidt túžil študovať, ale kvôli skladateľovej chorobe sa mu to nepodarilo. Z ďalších možných inšpiračných zdrojov sa v súvislosti s hudbou Franza Schmidta možno stretnúť s menami Wagnera (harmónia, inštrumentácia) a Brahmsa (motivicko-tematická práca, forma), no pozornosť si určite zaslúži aj vplyv jeho učiteľa Roberta Fuchsa, medzi ktorého žiakov patrili George Enescu, Erich Wolfgang Korngold, Mahler, Franz Schreker, Jean Sibelius, Alexander von Zemlinsky a Hugo Wolf. Špecifický pôvab viedenských ländlerov v sebe ukrýva 3. časť, scherzo s označením Schnell und leicht. Stredoeurópsky kolorit v Schmidtových kompozíciách reprezentujú znaky uhorského štýlu, prítomné nielen v Prvej symfónii, ale tiež v Intermezze z opery Notre Dame. Toto dielo skladateľ Karl Goldmark (1830 – 1915) nazval najkrajšou hudbou, ktorá bola skomponovaná s použitím štýlu úzko spätého s hrou populárnych mestských kapiel zložených z rómskych hudobníkov. A to ozveny uhorského štýlu počuť v dielach skladateľov ako Joseph Haydn (1732 – 1809), Franz Liszt (1811 – 1886) či Johannes Brahms. Intermezzo patrí k najuvádzanejším Schmidtovým kompozíciám. Skladba mala premiéru 6. decembra 1903, vznikla teda skôr než sa Schmidt pustil do svojho operného debutu na námet Hugovho románu Chrám Matky Božej v Paríži. V opere, ktorá mala premiéru vo Viedenskej štátnej opere 1. apríla 1914, sa intermezzo, príklad Schmidtovho majstrovského narábania s orchestrom, nachádza v 1. dejstve.

„Pre Rusov bol príliš európsky a pre Európu príliš ruský, preto neprekvapuje veľký úspech, ktorý dosiahol v Amerike, kde nemusel bojovať so žiadnymi predsudkami,“ povedal v rozhovore o Piotrovi Iľ jičovi Čajkovskom šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin, ktorý popularitu hudby svojho krajana vysvetľuje nasledovne: „Čajkovského dielo prešlo testom času, pretože sú v ňom prítomné nadčasové ľudské emócie a hodnoty: duchovno, krása, citovosť, nehovoriac o skladateľovom kompozičnom majstrovstve. Jeho hudbe býva často vyčítané, že je sentimentálna, podľa mňa to však nie je pravda. Je určite veľmi emocionálna, to však neznamená to isté, čo sentimentálna.“

Čajkovskij pracoval na Koncerte pre klavír a orchester č. 1 b mol, op. 23, patriacom k najobľúbenejším dielam klasickej hudby, v novembri a decembri roku 1874. Partitúru dokončil vo februári nasledujúceho roku. Premiéra diela sa uskutočnila 25. októbra 1875 v Bostone, kde sólový part uviedol Hans von Bülow (1830 – 1894). Skladateľ pôvodne dúfal, že sa diela ujme Nikolaj Grigorievič Rubinstein (1835 – 1881), riaditeľ Moskovského konzervatória. Nikolaj Rubinstein nemal ako klavirista také renomé ako jeho brat Anton, ale bol považovaný za vynikajúceho učiteľa a veľmi dobrého dirigenta. Premiérovo naštudoval Čajkovského prvé štyri symfónie, operu Eugen Onegin, predohry Rómeo a Júlia a Francesca da Rimini, Talianske capriccio a Variácie na rokokovú tému. Stretnutie dvoch umelcov nad partitúrou Klavírneho koncertu b mol však rozhodne nedopadlo podľa skladateľovho očakávania. V liste svojej mecénke Nadežde von Meckovej z roku 1878 cítiť aj s odstupom času Čajkovského veľké rozčarovanie. Píše, že reakciou na prehratie skladby bolo najskôr mrazivé ticho. Rubinstein potom označil dielo za zle napísané až nehrateľné, navyše bez umeleckej hodnoty. Hudba bola podľa neho vulgárna a až na pár výnimiek sa s ňou nedalo vôbec nič urobiť. „Nezainteresovaný pozorovateľ by si mohol myslieť, že som netalentovaný škrabák, ktorý obťažuje popredného umelca svojimi nezmyslami,“ píše Čajkovskij, ktorého sa necitlivé správanie Rubinsteina dotklo. Z miestnosti odišiel bez slova a na dodatočnú ponuku Rubinsteina, že po prepracovaní diela by ho bol ochotný zahrať, Čajkovskij odvetil, že v koncerte nezmení ani jedinú notu. Pre úplnosť treba dodať, že v roku 1876 skladateľ, ktorý bol veľmi senzitívny na kritiku, napokon akceptoval niektoré pripomienky ku klavírnemu partu, no nie od Rubinsteina, ale od v Anglicku pôsobiaceho klaviristu Edwarda Dannreuthera (1844 – 1905). Dielo sa však hráva aj v pôvodnej verzii. Rubinstein však napokon svoj nesprávny odhad uznal a dirigoval moskovskú premiéru koncertu, v ktorej sa ako sólista predstavil jeho žiak Sergej Tanejev (1856 – 1915). Aj ďalší Rubinsteinovi žiaci, Alexander Siloti (1863 – 1945) a Emil von Sauer (1862 – 1942), zaradili koncert do svojho repertoáru.

Hans von Bülow bol klavirista a dirigent, ktorý patril medzi Wagnerových obdivovateľov, naštudoval premiéry Tristana a Izoldy i Majstrov spevákov norimberských, no neskôr podporoval Brahmsa a mladého Richarda Straussa. Čajkovskij ho počul hrať v marci roku 1874 v Moskve a zaujalo ho spojenie intelektu a emócií v jeho interpretácii. Bülowovi sa zase páčila hudba o desať rokov mladšieho ruského skladateľa a pochvalne sa o nej zmienil v nemeckej tlači. Výsledkom vzájomných umeleckých sympatií bolo, že Čajkovskij zmenil dedikáciu diela a Bülow zaradil skladbu na program svojich koncertov v Bostone a ďalších amerických mestách.

Koncert b mol mal v Amerike úspech, o ktorom Bülow informoval skladateľa telegramom a dielo po návrate spoza Atlantiku uviedol aj v Londýne a ďalších európskych mestách. Úvodné takty koncertu s fanfárou lesných rohov a hymnickou témou v sláčikových nástrojoch, ktorú sprevádza sólista akordmi, pripomínajúcimi hlahol zvonov, patria medzi najznámejšie melódie klasickej hudby. Tento úvod sa objavuje v edícii koncertu z roku 1890, prvá verzia kompozície obsahovala arpeggiované akordy. Vypočuť si ju možno napríklad na nahrávke Lazara Bermana s Deutsches Symphonie-Orchester Berlin pod taktovkou Yuriho Temirkanova.

Do dejín recepcie Koncertu b mol neodmysliteľne patrí rok 1958, kedy sa na prvom ročníku Čajkovského súťaže v Moskve zúčastnil americký klavirista Van Cliburn (1934 – 2013), ktorý si svojou interpretáciou tohto diela vyslúžil niekoľkominútové ovácie. Členom poroty bol vtedy aj klavirista Sviatoslav Richter (1915 – 1997), ktorý neskôr na túto udalosť spomínal: „V roku 1958 ma prinútili stať sa členom poroty Čajkovského súťaže. (…) Keďže to bola prvá medzinárodná súťaž v Moskve, bolo jasné, že ju musí vyhrať sovietsky klavirista. Počas úvodných kôl však najlepšie hral Van Cliburn. Oveľa lepšie než všetci ostatní. Bol talentovaný, jeho hra mala hĺbku, hoci to v Prokofievovej Šiestej sonáte prehnal s pedálom a v Čajkovského koncerte zvolil zlé tempá. Tým, že som ostatným trom kandidátom dal nula bodov, vyradil som ich a nechal ho zvíťaziť. Publikum sa do Van Cliburna zamilovalo a bolo nadšené.“ Prekvapivé víťazstvo Texasana odobril i prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov a tak v mimoriadne kritickom období Studenej vojny hudba aspoň na chvíľu zblížila znepriatelené mocnosti.