Výber z Otváracieho koncertu 77. koncertnej sezóny

„Nezaujímal som sa natoľko o jazz, ale snažil som sa vytvoriť vo vážnej hudbe americkú kvalitu, ktorú dosiahli chlapci z jazzovej hudby v ľahšom žánri,“ povedal v jednom z rozhovorov Aaron Copland. Americký skladateľ sa narodil v Brooklyne do rodiny ruských emigrantov. Najskôr študoval v New Yorku u Rubina Goldmarka (1872 – 1936), ktorého žiakom bol aj George Gershwin, no neskôr odišiel do Európy, kde sa stal jedným z prvých amerických žiakov legendárnej francúzskej pedagogičky Nadie Boulangerovej (1887 – 1979), ktorá bola ešte učiteľkou „minimalistu“ Philipa Glassa (1937). Kým Gershwin sa úspešne presadzoval v populárnej hudbe, Aaron Copland bol v 20. a 30. rokoch 20. storočia presvedčeným modernistom. Fanfare for the Common Man je dielo pre jedenásť plechových dychových nástrojov, tympany, veľký bubon a gong z roku 1942. Copland skladbu skomponoval pre Cincinnati Symphony Orchestra, ktorý v tom čase viedol dirigent Eugene Goossens (1893 – 1962). Ten si počas dvoch svetových vojen objednal desať fanfár od britských a amerických skladateľov, ktorými otváral svoje koncerty. Názov Coplandovej skladby inšpiroval prejav amerického viceprezidenta Henryho A. Wallacea, ktorý hovoril o „storočí obyčajného človeka“. Patriotické dielo je mienené ako oslava úsilia bežných ľudí, ktorá mala po vstupe USA do vojny prispieť k ukončeniu vojnového besnenia. Fanfára sa stala súčasťou popkultúry, vlastnú verziu diela nahrala v roku 1977 napríklad britská artrocková skupina Emerson, Lake & Palmer, ktorá už predtým urobila coververziu Coplandovej skladby Hoedown.

„Pri všetkej Kodályovej genialite si trúfam povedať, že nebyť nás kamarátov, ktorí sme ho prilákali na chórus dómu, do nášho orchestra, do archívu nôt a nášho muzikantského prostredia, ktovie, či by sa v ňom bol prebudil hudobník, a keď áno, či by sa nebol uspokojil s nejakým tým amaterizmom. Možno, že keby sa Kodály nebol dostal do našich muzikantských krážov, Maďari by dnes svojho Kodálya nemali,“ napísal – nepochybne s istou mierou nadsázky – v knihe spomienok Úsmevy a slzy Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958), ktorý s rešpektovaným skladateľom, etnomuzikológom a hudobným pedagógom udržiaval kontakty až do svojej smrti. Zoltán Kodály bol jeho spolužiakom na gymnáziu v Trnave (v tom čase Nagyszombat), kde otec umelca, patriaceho medzi najvšestrannejšie osobnosti maďarskej hudby 20. storočia, pôsobil v rokoch 1892 – 1910 ako prednosta na železničnej stanici. Trnavský vo svojich veselých i vážnych memoároch píše o Kodályovi ako o tichom, inteligentnom a talentovanom samotárovi, ktorého vzťah k hudbe i prvé skladateľské pokusy formovali dómske hudobné produkcie a účinkovanie v spoločnom sláčikovom kvartete. No ku klasickej hudbe mal Zoltán Kodály blízko aj v rodine. Jeho otec bol amatérskym huslistom, matka hrala na klavíri a spievala. Po odchode z domova začal Kodály študovať nemčinu a maďarčinu na univerzite a kompozíciu u Hansa Koesslera na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti. Medzi Koesslerových žiakov patrila aj trojica spolužiakov z Kráľovského katolíckeho gymnázia v Bratislave (Pozsony) – klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent Ernő Dohnányi (1877 – 1960), Béla Bartók (1881 – 1945) a skladateľ, pedagóg Mestskej hudobnej školy a dirigent Cirkevného-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina Alexander Albrecht (1885 – 1958). Po návrate z niekoľkomesačného pobytu v Berlíne a Paríži (kde sa zoznámil s Debussyho hudbou) sa Kodály stal pedagógom na Lisztovej akadémii (jeho žiakmi boli tiež slovenskí skladatelia Michal Vilec a Radovan Fest Spišiak), kde v tom čase pôsobili aj Bartók a Ernő Dohnányi. Ten v roku 1923 uviedol maďarskú premiéru oratória Psalmus hungaricus, ktorým sa Kodály skladateľsky presadil aj v zahraničí. Ľudovít Rajter (1906 – 2000), Dohnányiho žiak kompozície a v 30. rokoch 20. storočia ako dirigent spolupracovník v Maďarskom rozhlase, sa po 2. svetovej vojne výraznou mierou zaslúžil o uvádzanie a popularizáciu Kodályho diel na Slovensku. Z trojice hudobníkov (Dohnányi, Bartók, Albrecht) mal Kodály najbližšie k Bartókovi, s ktorým ho spájali záujem o zbieranie ľudových piesní a využívanie folklórnych inšpirácií v kompozičnej tvorbe. Aj Kodály v prvých dvoch dekádach 20. storočia na Slovensku zbieral, zapisoval a nahrával ľudové piesne – najmä na juhu v okolí Trnavy, Nitry, Komárna a Galanty, ale tiež na Honte, Gemeri, Tekove, Zemplíne a v Above. Výsledky etnomuzikologických výskumov a vzťah k Slovensku je prítomný aj v Kodályovej tvorbe: v Dvoch ľudových piesňach spod Zobora pre ženský zbor, Troch ľudových piesňach z Gemera pre detský zbor, no najpopulárnejšími sú nepochybne Tance z Galanty (*Galántai táncok*).

Ešte pred presťahovaním do Trnavy strávila Kodályova rodina sedem rokov v Galante (1885 – 1892), ktorá pripojením na železničnú trať získala v 19. storočí význam ako dôležitý dopravný uzol medzi Budapešťou a Viedňou a skladateľov otec tu zastával post prednostu stanice. Kodályov pobyt v meste, kde sa v roku 1943 stal čestným občanom, nepripomína len pamätná tabuľa na budove stanice, busta v parku neogotického kaštieľa Esterházyovcov, základná škola a gymnázium, súťaže v zborovom speve s tradíciou siahajúcou do 60. rokov 20. storočia, ale aj jedna z najpopulárnejších orchestrálnych kompozícií na ľudové motívy. Brilantné dielo s delikátnou inštrumentáciou, o ktorom Kodály v predhovore k partitúre vydavateľstva Universal Edition (1934) píše, že je spomienkou na roky detstva v Galante, kde sa pri hre slávnej cigánskej kapely po prvýkrát zoznámil s „orchestrálnou zvukovosťou“. Dielo vzniklo a malo premiéru v roku 1933 pod taktovkou Ernő Dohnányiho ako objednávka k 80. výročiu Budapeštianskej filharmonickej spoločnosti. Clivé i temperamentné melódie v tzv. verbunkovom štýle (používané v minulosti pri verbovaní vojakov), prítomné v kompozícii pripomínajúcej rondo, pochádzajú podľa slov autora zo zbierok uhorskej hudby, ktorá vychádzala začiatkom 19. storočia vo viacerých zväzkoch vo Viedni. Jeden z týchto zväzkov obsahuje aj melódie „Cigánov z Galanty“, ktoré Kodály vo svojom diele zvečnil.

„Hudba je hudba, bez ohľadu či je pre koncertné pódium, kabaret alebo k filmu,“ povedal skladateľ Erich WolFgang Korngold. V prvých dekádach 20. storočia ho oslavovali ako zázračné dieťa, no v zrelom veku tento skladateľ sám seba považoval takmer za zabudnutého. Korngold sa narodil v židovskej rodine v Brne ako druhý syn známeho hudobného kritika Júliusa Korngolda (1860 – 1954). Deväťročný dostal možnosť prehrať svoje dielo Gustavovi Mahlerovi, ktorý ho nazval géniom o len o dva roky neskôr balet 11-ročného skladateľa spôsobil vo Viedenskej dvorskej opere skutočnú senzáciu. Vo veku dvadsať rokov napísal Korngold operu Die tote Stadt, ktorá mu priniesla svetovú slávu. „Je najväčšou nádejou nemeckej hudby,“ nechal sa počuť Giacomo Puccini, uznaním nešetril ani Richard Strauss a kritici hovorili o prepisovaní učebníc harmónie. V 20. rokoch sa sľubný skladateľ stal menovaním rakúskeho prezidenta najmladším profesorom kompozície vo Viedni a jeho diela hrali po svete renomovaní interpreti. No podobne ako v prípade Arnolda Schönberga, Ernsta Křeneka či Bélu Bartóka, všetko zmenil hnedý tieň, ktorý sa čoskoro začal rozprestierať nad Európou. V roku 1934 odchádza Korngold natrvalo do Ameriky, ktorá sa od roku 1943 stala jeho vlasťou. Tu sa presadil ako cenený autor hudby k viacerým hollywoodskym filmom, ktoré mu priniesli dvoch Oscarov. Nikdy však neprestal túžiť po komponovaní diel pre koncertné pódiá. „Najskôr som bol zázračným dieťaťom, potom úspešným skladateľom opier v Európe, neskôr autorom filmovej hudby. Musím sa rozhodnúť, čo ďalej, ak nechcem po zvyšok života ostať v Hollywoode,“ napísal v roku 1946 Korngold.

O skomponovanie husľového koncertu skladateľa požiadal vynikajúci poľský huslista Bronisław Hubermanm (1882 – 1947), ďalší z umelcov, ktorý museli kvôli svojmu pôvodu opustiť Európu. Dielo, ktorého témy pochádzajú zo skladateľových filmových partitúr (*Another Dawn, Juarez, Anthony Adverse, Princ a bedár*), vznikalo v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Huberman si však na Korngoldov koncert napokon nenašiel čas. Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35 (1945) preto v roku 1947 premiéroval v St. Louis legendárny Jascha Heifetz (1901 – 1987). Prvé uvedenie bolo triumfom, pri ktorom si Korngold spomenul na svoje viedenské úspechy. Skladateľ pri tejto príležitosti o koncerte napísal, že napriek virtuozite, bol komponovaný skôr pre Carusa (pozn. obdivovaného talianskeho tenoristu), než pre Paganiniho, no Heifetz je ako huslista spojením týchto dvoch umelcov. Kritici po uvedení v New Yorku však nazvali dielo s dešpektom „Hollywood Concerto“. Nálepka „filmovej hudby“ skladbe ostala až do 80. rokov 20. storočia, odkedy sa zaradila k najhrávanejším Korngoldovým kompozíciám. Koncert je dedikovaný Alme Mahlerovej (1879).

Zaradenie Symfónie č. 8 G dur, op. 88, B. 163 Antonína Dvořáka (1841 – 1904) do programu otváracieho koncertu sezóny možno chápať ako symbolické. Dielo zaznelo pod taktovkou Ľudovíta Rajtera (1906 – 2000) na otvorení prvej koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie 27. októbra 1949 v Slovenskom národnom divadle. Dvořákova symfónia bola druhou skladbou večera patriaceho k významným medzníkom v dejinách slovenskej hudobnej kultúry. Na úvod zaznela suita Dolu Váhom od Alexandra Moyzesa (1906 – 1984). Rovnaký program sa zopakoval aj 28. a 29. októbra v Koncertnej sieni Povereníctva vnútra (dnes Moyzesova sieň) na koncertoch určených študentom. Dvořákova hudba, reprezentujúca na koncerte vzájomnosť českého a slovenského národa, bola od začiatku súčasťou základného repertoáru orchestra. Následne sa na koncertoch prvých sezón objavili Symfónia č. 9„Z nového sveta“, Slovanské tance, Violončelový koncert h mol, orchestrálne predohry, o niečo neskôr aj husľový a klavírny koncert. Ăalšie skladateľove symfonické opusy pribúdali do repertáru filharmonikov postupne, po Deviatej ako prvé Siedma a Šiesta, neskôr i Piata symfónia. K recepcii Dvořákovej hudby patria v histórii Slovenskej filharmónie neodmysliteľne aj viaceré nahrávky. Za všetky si zmienku určite zaslúžia „Novosvetská“ s Ondrejom Lenárdom, symfónie číslo 5 až 9 a Rekviem pod taktovkou Karla Ančerla, z novších Dvořákove symfonické básne nahrané Petrom Altrichterom a diela Karneval, Slovanské tance, Stabat mater a oratórium Svatá Ludmila, ktoré nahral Leoš Svárovský. Symfóniu č. 8 G dur, op. 88, ktorú nielen na Slovensku, ale i na viacerých zahraničných turné s orchestrom uviedol profesor Ľudovít Rajter (ale neskôr aj Ladislav Slovák aTibor Frešo), Dvořák skomponoval v priebehu necelých troch mesiacov medzi 26. augustom a 8. novembrom roku 1889. Premiéru jedného z najpopulárnejších diel súčasného symfonického repertoáru uviedol 2. februára 1890 v Prahe orchester Národného divadla pod vedením skladateľa. Od predchádzajúceho symfonického opusu, vážnej „brahmsovskej“Symfónie č. 7 uplynuli v čase vzniku Symfónie č. 8 štyri roky. Dvořák medzičasom pracoval na opere Jakobín, urobil revíziu Husľového koncertu, skomponoval druhú sadu mimoriadne úspešných Slovanských tancov i dve zo svojich majstrovských komorných skladieb – Klavírne kvinteto A dur a Klavírne kvarteto Es dur.

Skladateľ, napriek čoraz častejšie sa objavujúcim pocitom vyčerpanosti, sa po kríze z polovice 80. rokov cítil motivovaný vytvoriť dielo, ktoré by nebolo v „obvyklých, všeobecne užívaných a uznaných formách“. Symfónia vznikala v skladateľovom novom sídle vo Vysoké u Příbramě. Viacerí komentátori pri Symfónii č. 8 zdôrazňujú vzťah pokojného vidieckeho prostredia k pastorálnosti („vtáčie“ trilkovanie flauty ako jeden z opakujúcich sa motívov prvej časti) a „prevažne“ optimistickému vyzneniu diela, v ktorom nemožno prepočuť vplyvy českej ľudovej hudby, prítomný v živých tanečných rytmoch a kantabilnosti Dvořákových tém. Práve tieto kvality robia skladateľovu hudbu rozpoznateľnou a predstavujú jeden z kľúčov k jej interpretácii.

Wolfgang Sawalisch (1923 – 2013), ktorý v 60. rokoch 20. storočia spolupracoval s Českou filharmóniou, v jednom z rozhovorov o interpretácii „slovanského“ repertoáru poznamenal: „Myslím si, že podstata štýlu tkvie už v odlišnom narábaní s nástrojmi. Čo je pri formovaní zvuku možné pri Beethovenovi, Schubertovi či Brahmsovi, nemôžete urobiť s Dvořákom. Akonáhle sa zvuk stane príliš masívnym, vytratí sa z tejto hudby všetka elegancia. Aj v plnom zvuku musia byť pri Dvořákovi zachované čistota a ľahkosť.“

Skladba však okrem zmienených inšpirácií prináša pestrú mozaiku nálad a rovnako dôležité sú pre jej dešifrovanie aj momenty smútku, melanchólie či vypäté okamihy drámy. Príkladom tohto výrazového protipólu môže byť hneď elegická úvodná téma v tónine g mol, ktorá sa následne vracia na začiatku každého dielu voľne poňatej sonátovej formy 1. časti (*Allegro con brio*). Pestrosť nálad a fantázia pri narábaní s formou a nástrojmi (okrem podmanivej farebnosti Dvořák v symfónii uplatňuje aj kontrast plného zvuku a „komorných“ epizód) sú prítomné aj v pianissime končiacej pastorálnej 2. časti (*Adagio*). Tretia časť symfónie (*Allegretto grazioso*) začína melancholickým „valčíkom“, ktorý v strednom dieli strieda hudba „požičaná“ z Dvořákovej staršej jednoaktovej opery Tvrdé palice (ária Tak mladé děvčátko, tak starý muž). Finále (*Allegro ma non troppo*), tému s variáciami, uvádza trúbková fanfára, tvoriaca motto celej časti. „Páni, v Čechách trúbka nikdy nezvoláva do boja, ale do tanca,“ povedal o začiatku tejto časti na skúške známy český dirigent Rafael Kubelík, no jeho bonmot v súvislosti so Symfóniou č. 8 pravdepodobne nemožno brať celkom vážne. Po nepríliš vydarenom turné v Rusku vo februári a marci roku 1890, kde kritika Dovřákovi odporučila, že by urobil najlepšie, keby sa obmedzil na baletnú hudbu a nepísal veľké symfónie (!) bol úspech Symfónie č. 8 v Anglicku (kam Dvořák prišiel v apríli) pre skladateľa satisfakciou. Symfóniu, dirigovanú skladateľom, označili noviny The Times za „doteraz najúspešnejšie z jeho symfonických diel.“ Skladbu Dvořák uviedol v Anglicku aj o rok neskôr pri príležitosti udelenia čestného doktorátu v Cambridgei.

Symfónia č. 8 stála na začiatku skladateľovej roztržky s Fritzom Simrockom, ktorý za skladbu ponúkol nízky honorár s odôvodnením, že sa Dvořákove veľké diela málo hrajú a nemožno ich predať, no súčasne nesúhlasil s postúpením skladby inému vydvateľstvu. Napriek dvanástim rokom spolupráce sa spor natoľko vyostril, že obdive strany zvažovali riešenie súdnou cestou. Symfóniu č. 8 napokon nevydal Simrock, v roku 1892 vyšla v londýnskom vydavateľstve Novello. Preto býva niekedy nazývaná aj „Anglická“. Viedenskú premiéru diela dirigoval začiatkom roku 1891 propagátor Dvořákovej hudby Hans Richter (1843 – 1916), ktorý skladateľovi referoval o vrelom prijatí diela. Dvořákov dlhoročný priateľ, podporovateľ a vo Viedni žijúci slávny nemecký skladateľ Johannes Brahms sa ale o symfónii vyjadril kriticky: „Vyskytuje sa tam príliš veľa útržkovitého, vedľajšieho. Všetko je to hudobne pútavé a krásne – ale to hlavné tam chýba!“ Známy viedenský kritik Eduard Hanslick (1825 – 1904) s týmto názorom nesúhlasil a v recenzii pre Neue freie Presse napísal: „Celé toto Dvořákovo dielo, patriace k jeho najlepším, možno pochváliť za to, že nie je príliš pedantské, no pri všetkej svojej uvoľnenosti nemá zároveň k ničomu tak ďaleko ako k naturálnosti. Dvořák je vážnym umelcom, ktorý sa mnohému naučil, ale navzdory svojim vedomostiam nestratil spontánnosť a sviežosť. Cez jeho diela prehovára originálna osobnosť a z jeho osobnosti vanie duch niečoho neopotrebovaného a sviežeho.“